Mark Scout

01/05/2022

Dielo: Severance (Oddelenie, seriál 2022)

Autor: Dan Erickson

Mark pracuje v spoločnosti Lumon, kde podstúpil procedúru známu ako oddelenie – jeho myseľ je rozdelená na pracovnú a súkromnú časť. Znamená to, že v ňom vznikli dve hermeticky oddelené bytosti – jeho pracovné Ja si pamätá len pobyt v práci a nevie nič o tom, aký život vedie mimo kanceláriu; súkromné Ja, zvané aj vonkajšie, nevie nič o ôsmich hodinách strávených každý deň v zamestnaní. Mark spolu s rovnako oddelenými kolegami začne pátrať po vonkajšom svete a svojej vonkajšej identite; a rovnako začne postupovať aj jeho vonkajšie Ja, podnietené návštevou muža, ktorý sa mu predstaví ako bývalý kolega a oznámi mu, že firma Lumon a koncept oddelenia sú nebezpečné.

Mark reprezentuje aktualizovanú verziu Dr. Jekylla a pána Hydea v korporátnom kancelárskom svete. Okrem kritiky dehumanizovanej práce, ktorá v snahe o výsledky potláča medziľudské vzťahy, osobný život, spontánnosť a prirodzenosť, poskytuje koncept oddelenia aj priestor na skúmanie ľudskej osobnosti, variability a etiky. Dve verzia Marka o sebe nevedia, netušia, nakoľko sú si podobné alebo odlišné. Pracovné Ja netuší, či je vonkajší Mark ženatý, šťastný, obľúbený; nevie nič o jeho histórii, rodine, detstve, vzdelaní. Môže si o jeho vonkajšom živote vytvárať teórie, ktoré nie sú obmedzené prostredím, spoločnosťou, okolnosťami, a v práci vlastne prežíva alternatívny život, šancu začať úplne odznova v laboratórnom prostredí kancelárie, byť novou, lepšou verziou seba samého. Pracovné Ja zároveň netuší, prečo sa vonkajšie Ja rozhodlo pre oddelenie, ani pre zamestnanie v Lumone, v istom zmysle je podradnou, vykorisťovanou, trpiacou časťou osobnosti v otrockom postavení voči vonkajšiemu Ja, ktoré si užíva voľný čas a víkendy bez najmenšej záťaže zamestnania. Oddelenie je meditáciou o osobnosti a životných okolnostiach – dáva nám priestor na úvahy o tom, kým by sme boli za iných okolností, v časoch vojny, v diktatúre, na vedúcej pozícii, v inej historickej epoche – oddeľuje naše Ja od vlastnej histórie, od pamäti a prostredia, ponúka nám existenciálny reset osobnosti až na dreň toho, kým skutočne sme. Mark Scout reprezentuje tú najrozšírenejšiu fiktívnu postavu, ktorou je naše vlastné Ja.

Station Eleven

12/04/2022

Dielo: Station Eleven (kniha, 2014; seriál, 2021)

Autori: Emily St. John Mandel (kniha), Patrick Somerville (seriál)

Za hlavnú postavu seriálu Station Eleven môžeme považovať Kirsten, ale dej sa sústreďuje predovšetkým okolo knihy, ktorá preniká osudmi všetkých hlavných postáv a ovplyvňuje ich vnímanie minulosti i budúcnosti. Hoci dôležitým textom predovšetkým v záverečnej časti je aj Shakespearov Hamlet, tou zásadnou knihou je komiksový zošit Station Eleven. Postapokalyptický príbeh sa začína vypuknutím celosvetovej epidémie smrtiacej chrípky, ktorá v okamihu vyhubí takmer všetkých ľudí. Presne v tom čase dokončí Miranda Carroll svoj súkromný, sčasti terapeutický komiksový projekt. Stihne z neho vytlačiť len päť výtlačkov, pričom tými určujúcimi sú dva – jeden sa dostane k osemročnej Kirsten, druhý k chlapcovi Tylerovi. Pandémia radikálne zmení život všetkých preživších a aj s odstupom rokov sa hovorí najmä o prvých sto dňoch. Čo, ako a s kým človek vtedy prežil, zvyčajne zásadne ovplyvnilo jeho ďalší život. Kirsten a Tyler v tomto období znovu a znovu čítajú Station Eleven. Nepoznáme dej komiksu, uvidíme z neho málo, niekoľkokrát sú v dôležitých momentoch citované najmä jeho prvé vety, postava z neho sa zjavuje ako vidina, no napriek tomu sa komiks stáva doslova kultovou knihou a zdrojom proroctiev.

Nie je to jediný prípad, kedy sa hlavnou postavou knihy stala kniha. Tento princíp nájdeme aj v Chazarskom slovníku Milorada Pavića, v poviedke Kniha Bruna Schulza, a napokon aj v Mene ruže od Umberta Eca, kde sa druhý diel Aristotelovej Poetiky dokonca ocitol v úlohe vraha. Všetky tieto prípady majú niečo spoločné: kľúčová kniha v nich je aj nie je prítomná, pátra sa po nej, mizne a objavuje sa, a v konečnom dôsledku ju napíšu svojim čítaním samotní čitatelia.

Cleon

06/02/2022

Dielo: Nadácia (Foundation, seriál, 2021)

Autor: Isaac Asimov, David S. Goyer, Josh Friedman

Cisár Galaktickej Ríše Cleon je v seriáli Nadácia zaujímavou postavou z dvoch dôvodov: jednak je to cisársky klon, a predovšetkým existuje súčasne v troch paralelných verziách vo veku chlapca, muža a starca. Vďaka tejto trojpodstate sa klon neodchyľuje od svojho určenia a povahy, odovzdáva skúsenosti a vychováva následníka. Má príležitosť radiť sa sám so sebou, obsiahnuť všetky aspekty svojej osobnosti, vivieť v zrkadle vlastné chyby. Vládne vždy prostredný klon, nazývaný Brat Deň, radí mu Brat Súmrak a po boku majú učiaceho sa Brata Úsvit. Cleonovým poslaním je byť vládcom Ríše a byť vernou podobou svojho predchodcu, naplniť úlohu, ktorá bola napísaná, opakovať život a poslanie kohosi iného, kým sa má stať čo najvernejšie, bez odchýlky a bez reptania. Individualita je chyba, jedinečnosť je odchýlka, súkromie musí byť vedľajšie a neškodné, bez vplyvu na osobnosť vládcu. Doba sa mení a impérium čelí novým skúškam, preto sa aj Cleon musí rozhodnúť, nakoľko sa môže, alebo skôr musí odkloniť od tradície, aby zachránil Ríšu.

V pôvodnej knižnej predlohe Isaaca Asimova nebol Cleon trojpostavou a za jeho predobraz sa považuje rímsky cisár Justinián I. V seriáli sa po jeho boku ocitá ženská postava Eto Demerzel (v knihe muž), ktorá je jedným z posledných existujúcich robotov; Demerzel je strážkyňou kontinuity, privádza vždy nový klon a odprevádza starý, dozerá na to, aby duch cisárstva zostal zachovaný. Seriál kladie Cleonovej existencii niekoľko otázok: problém osobnej individuality a iniciatívy, problém viery a duše, osudu a vyvolenosti. Len málokto si môže byť taký istý sám sebou ako Cleon, a predsa práve táto sila musí zápasiť so slabosťou a zlyhaním, ako klon sa zdá byť vyvoleným spomedzi ľudí, a predsa je v istom zmysle nedostatočnou a neúplnou ľudskou bytosťou, takže medzi privilégiom a obeťou, medzi požehnaním a prekliatím je tenká hranica. V mytológii cisárstva reprezentuje trojicu otca, syna a ducha, čo ešte podčiarkuje epizóda jeho náboženskej púte, ako klon je nezrodený a jeho duchovnou matkou je robotická, nefyzická, nestarnúca Demerzel.

Peter Schlemihl

25/07/2021

Dielo: Podivný príbeh Petra Schlemihla (Peter Schlemihls wundersame Geschichte, 1814)

Autor: Adelbert von Chamisso

Peter Schlemihl nie je vlastne nijako výnimočnou postavou, reprezentuje skôr obyčajného človeka, ktorý zažíva neobyčajný príbeh. V novele-rozprávke vystupuje ako rozprávač alebo pisateľ, ktorý svoj životný príbeh rozpráva autorovi, spisovateľovi Adelbertovi von Chamissovi, ktorého priamo oslovuje a v jednom momente dokonca rozpráva sen, v ktorom sa mu prisnil – postava teda sníva o svojom autorovi.

Peter Schlemihl pripláva do mesta, v ktorom sa uchádza o prácu u bohatého Thomasa Johna. V jeho spoločnosti stretáva zvláštneho muža v sivom kabáte, ktorý ticho a úslužne plní priania pozoruhodným, rozprávkovým spôsobom bez toho, aby udivil aj niekoho iného okrem Petra. Toho ešte v tento prvý deň sivý postarší pán osloví a navrhne mu obchod: dá Petrovi čokoľvek za jeho tieň, napríklad Fortunátov mešec, zdroj neobmedzeného bohatstva. Peter Schlemihl súhlasí – dá si odobrať tieň a stáva sa najbohatším človekom na zemi.

Človek bez tieňa je však vyobcovaný z ľudského spoločenstva. Peter je bohatý, ale nešťastný; prácne a komplikovane vytvára podmienky, v ktorých by nik neodhalil jeho zvláštnosť, avšak neúspešne. Len čo ľudia prídu na to, že Peter nevrhá tieň, zavrhnú ho. Peter dvakrát prichádza o milovanú ženu a sivý pán mu následne ponúka obchod: môže si nechať mešec a vráti mu aj tieň, ak mu Peter po smrti  daruje svoju dušu.

Do rozprávkového príbehu pôvodne určeného deťom zakomponoval autor veľa zo svojho života. Podobenstvo o človeku bez tieňa vyobcovanom zo spoločnosti odráža jeho vlastné postavenie – ako Francúz žijúci v pruskom exile je postavený do neľahkej pozície – musí bojovať proti Napoleonovej armáde. Pre Francúzov je zradca, pre Prusov je prinejmenšom podozrivý. Adelbert von Chamisso nikde nezapadol, dlho blúdil svojou dobou a svojím spoločenstvom, až kým nenašiel svoje miesto tak ako jeho hrdina. Dva milostné nezdary takisto odrážajú jeho vlastný život.

Meno Schlemihl podľa autora znamená „Bohumil, Theofil, miláčik Boží. Takto označujú židia v bežnej reči nešikovných a nešťastných ľudí, ktorým sa v živote nič nedarí.“ Peter Schlemihl je archetypom človeka bez tieňa – niekoho, kto vymenil svoju ľudskosť, smrteľnosť, svoju účasť na ľudskom údele za nadprirodzenú výhodu, a preto viac nepatrí medzi ľudí, stáva sa vydedencom, outsiderom, niekým naveky zatrateným, kto stratil podiel na obyčajnom ľudskom šťastí. Je archetypom, ktorý si v literatúre nachádza svoje ďalšie vtelenia, variácie a príbuzenstvá. Hugo von Hofmannsthal napísal v roku 1919 príbeh Žena bez tône (Die Frau ohne Schatten), odvodený zo škandinávskej rozprávky o žene, ktorá nechcela mať deti a prišla o svoj tieň. V dvadsiatom storočí napísal Richard Brautigan krátku ironickú poviedku Divoké vtáctvo nebeské o zamestnancovi poisťovne menom Henly, ktorý kupuje deťom televízor na úver, kvôli čomu mu v predajni odnímu jeho tieň a vymenia ho za vtáčí tieň – bude ho nosiť až do doby, kým úver splatí. Peter Schlemihl je však najmä pre druhú polovicu svojho života aj príbuzným takých postáv, akými je Večník Nedžada Ibrišimovića; je teda zároveň typom Ahasvera, vyvoleného samotára, spriazneného s typom postáv Jeana-Baptista Grenouilla zo Süskindovho Parfumu.

Peter Schlemihl napokon reprezentuje ešte jeden princíp – jeho príbeh je minútou pochybného rozhodnutia v prvý osudový deň a potom celoživotným vyrovnávaním sa s touto voľbou. Umberto Eco v texte O niektorých funkciách literatúry (2000) hovorí, že tragické príbehy literatúry nás vychovávajú k osudu a k smrti práve nevyhnutnosťou svojho fatalizmu, tým, že nás nechajú dotknúť sa svojej zákonitosti a nemennosti. Príbeh Petra Schlemihla zviditeľňuje skryté cesty osudu a zároveň popisuje vypätie vôle, ktorá s osudom zápasí a snaží sa ho zvrátiť alebo sa s ním prinajmenšom vyrovnať.

Refaat Ismail

04/07/2021

Dielo: Paranormal (seriál, 2020)

Autor: Ahmed Khaled Tawfik (knihy), Amr Salama (seriál)

Mysteriózny egyptský seriál Paranormal ponúka príbeh, mysterióznu zápletku, napätie a zaujímavé prostredie, ale v prvom rade hlavného protagonistu, ktorý celý seriál drží pokope a dáva mu zmysel. Je ním skeptický lekár Refaat Ismail, pesimista, starý mládenec, silný fajčiar, prihrbený pod ťarchou vlastného života, presnejšie pod vlastnou neschopnosťou niesť ho. Je egyptskou verziou Franza Kafku, lekár dlhodobo a neurčito zasnúbený s „normálnou“ mladou ženou, neschopný rozhodnúť tento vzťah jedným alebo druhým smerom, človek pochybujúci zo všetkého najviac o sebe, nesmelý, introvertný, neschopný vyjadriť svoje city inak ako písaním, veriaci na Murphyho zákony, inteligentný a napriek svojmu pesimizmu obdarený špecifickou formou čierneho humoru. To najzaujímavejšie na celom seriáli je práve on a pohľad do jeho mysle. K jeho príbuzným možno zaradiť Franza Kafku, Fernanda Pessou, Daga či Adaśa Miauczyńského.

Lev Nikolajevič Myškin

04/04/2021

Dielo: Idiot (1868)

Autor: Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Knieža Lev Nikolajevič Myškin sa po rokoch strávených vo Švajčiarsku vracia späť do Ruska. Vo Švajčiarsku sa liečil z nervovej choroby zhruba štyri roky, nie veľmi úspešne. Stretávame sa s ním vo vlaku pri príchode do vlasti. Má asi dvadsaťšesť rokov, chudú tvár s modrými živými očami, plavé husté vlasy a svetlú, takmer bielu briadku. Jeho autor, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, v ňom vytvoril idealizovanú postavu dokonalého kresťanského typu, akési novodobé vtelenie ruskej pravoslávnej podoby Krista. Je to ústredná postava knihy, ktorá svojim magnetizmom ovplyvňuje všetky ostatné postavy a všetky jednotlivé príbehy. Je nositeľom ústrednej idey diela, ktorou premeriava a charakterizuje všetkých ostatných – všetky viac alebo menej významné postavy románu možno charakterizovať na základe toho, aký postoj zaujmú ku kniežaťu. Myškin je totiž stelesnením kresťanskej pravdy, podstaty ľudstva a preto je schopný získať si na svoju stranu deti, nevinné ženy, ale aj hriešnikov a pijanov, pokiaľ v nich ešte zostal cit pre pravdu. Naopak, jeho odporcovia sa vyznačujú dvomi základnými črtami: buď im vo vzťahu k Myškinovi bráni tieň sebectva, akejsi prepiatej hrdosti, ktorá sleduje dôležitosť svojho Ja, alebo sú to ľudia, ktorí pravdu v sebe udusili a presmerovali duchovnú energiu na nízke, materialistické ciele.

V Myškinovom mene sa spájajú dva protiklady – Lev a Myš, paradox slabého a kráľovského, opovrhnutiahodného a vznešeného. Presne takéto reakcie knieža vyvoláva: stelesňuje totiž mäkkú silu kresťanstva, duchovnú spásu, ktorá nevyužíva nijaké triky, intrigy a ohľady. Je to sila pravdy: naivnej a mocnej, bezbrannej a najdôležitejšej. Myškin je úprimný, nemaskuje nijaké svoje slabosti, nerobí sa lepším, než je, hovorí vždy úprimne a pravdivo. Každá z postáv pocíti ku kniežaťu sympatie a zároveň sa mu vysmeje, uverí na chvíľu v jeho nádej a zároveň sa urazí, ako to býva pri pohľade do zrkadla. Myškin sa ku každému správa priateľsky, otvorene a láskavo, každému ponúka otvorenú ruku a svoje priateľstvo. Ak by sa každý správal ako on, na svete by neboli vojny, nepriateľstvá, spory.

Dostojevskij Myškinovi prisúdil ničivé epileptické záchvaty a pred nimi sekundy vzácneho osvietenia, akéhosi hlbšieho porozumeniu sebe a svetu a ich vzájomnej jednote – teda niečo, čo zažíval sám autor. Krátko pred prepuknutím záchvatu Myškin v spoločnosti prezentuje svoje názory, presnejšie Dostojevského názory. V nich hovorí o poslaní Ruska, ktoré si na rozdiel od západnej rímskej cirkvi uchovalo pravého Krista a preto môže obnoviť Európu. Rímska cirkev totiž vyznáva Antikrista a preto z nej pochádza aj ateizmus. Dostojevskij dal Myškinovi ešte jednu nečakanú črtu, a to rojčenie o Napoleonovom osude, denné snenie o veľkom historickom poslaní. Myškin totiž nie je ani tak deliacou čiarou obvyklej morálky dobra a zla, ale skôr aktívnej a pasívnej duše. Preto sa dokáže zbratať s Rogožinom, priateliť sa s Nastasjou Filippovnou a znamenať nádej aj pre postavy skrachovancov ako Lebedev, Ivolgin alebo Keller, zatiaľ čo zdržanliví a vo svojej podstate slušní, no duchovne vlažní Pticyn alebo generál Jepančin sú voči nemu chladní a v podstate stratení. Dostojevskij na základe postavy Myškina triedil ruské, konzervatívne duše od západných, liberálnych európskych duší.

Knieža Lev Nikolajevič Myškin je silnou a originálnou postavou, ktorá dokázala udržať pokope celý objemný román, jeho dejové linky, vzťahy postáv aj ideové posolstvo. Myškin si našiel viacero stelesnení vo filmoch a stal sa predlohou viacerých variácií – spomeňme český film Návrat idiota alebo ruský film Daun haus. Do nich sa premieta Myškinova povaha zrkadla, prostredníctvom ktorého sa ostatné postavy triedia a poznávajú.

Jogurt

26/09/2020

 

Dielo: When the Yogurt Took Over (seriál Love, Death and Robots, diel 6, 2019)

Autor: John Scalzi (poviedka), Janis Robertson, Tim Miller (adaptácia)

 

Po laboratórnych experimentoch a naočkovaní upravenej DNA na jogurtovú kultúru sa podarí vytvoriť inteligentný jogurt, ktorý dokáže vyvíjať úspešné stratégie. Za svoje cenné rady si jogurt vypýta štát Ohio a postupne prevezme vládu nad všetkými štátmi, keďže dokáže vytvoriť algoritmy úspechu a rozvoja. V laboratóriách zároveň vyvíja svoje stále dokonalejšie verzie a čoskoro realizuje vo vlastnej réžii lety do vesmíru – bez ľudskej posádky.

Jogurt ako pán sveta a čoskoro azda aj vesmíru nám pripomína rozvoj technológií, stvorenie novej inteligencie, ktorá môže nahradiť biologicky limitované ľudstvo, ktoré nemá dostatočné kapacity na realizovanie veľkých cieľov. Zároveň ide o jogurt, niečo banálne, čomu odovzdáme moc a ochotne sa mu podriadime len pre pohodlie a výhody. Ide o veľmi rýchlu symbiózu ťažiacu z našej pohodlnosti, ziskuchtivosti, nízkosti. Zo svojich nástrojov robíme svojich pánov. A hoci to ponižuje ľudskú pýchu, zároveň priznávame, že sú tu šikovnejšie a inteligentnejšie formy života, ktoré majú oprávnenejší nárok na titul pánov tvorstva. Možno práve preto, že prichádzajú v trochu nečakanej forme jogurtu, nezaúraduje naša ješitnosť a ľudstvo sa ani nepokúsi postaviť sa tejto konkurencii o premiantov bytia.

Horla

19/09/2020

 

Dielo: Horla (Le Horla, 1887)

Autor: Guy de Maupassant

 

Rozprávača tejto Maupassantovej poviedky spoznávame cez jeho denníkové zápisky. Uprostred mája sa ho zmocnia horúčky, ale najmä pocity úzkosti a strachu. Čosi desivé a neviditeľné ho začína obchádzať predovšetkým v noci a postupne vezme jeho životu všetku radosť a bezstarostnosť. Jeho vôle sa zmocňuje ktosi alebo čosi a začína ho ovládať, ktosi sotva tušený siaha ľadovou rukou na jeho podvedomie. Rozprávač si všíma, že niekto (alebo on sám?) v noci pije vodu a mlieko a napokon zistí aj to, že toto čosi – tajomná bytosť – sa pohybuje v jeho dome, zmocňuje sa ho, drží ho vo svojej moci, nedovolí mu uniknúť, parazituje na ňom. Má priehľadnú, avšak predsa len postrehnuteľnú postavu, čo zistí, keď ju raz spozoruje medzi sebou a zrkadlom. Podarí sa mu objaviť článok o tajomnom šialenstve v Brazílii a pochopí, že jedna z temných postáv dorazila až k nemu v jedno slnečné májové popoludnie na brazílskom trojsťažníku. Akoby prostredníctvom hypnózy či sugescie sa dozvie aj meno tejto bytosti: Horla. Pochopí, že sú len dve možnosti: zabiť Horlu alebo seba.

Horla je temná bytosť, nový pán sveta, ktorý si podrobí nedokonalé a slabé ľudstva presne tak, ako si človek podmanil zvieratá. Je dokonalejšia a vyššia než my, neobmedzaná na smrteľné telo z mäsa a kostí, dlhoveká a možno nesmrteľná. Je dávno tušenou hrozbou, možno silou, ktorú sme v minulosti ovládali, zaklínali či držali v područí, no teraz sa vymkla spod našej kontroly a podmaní si ľudstvo. V Horle možno vytušiť Nietzscheho nového, krutého, mocného pána, možno v nej vidieť paralely s pandémiami, ktoré prichádzajú z hlbín pralesov a ovládajú nás hystériou strachu, Lovecraft videl v Horle tajomnú mimozemskú bytosť, ale môže to byť akákoľvek temná, hlbinná sila, šialenstvo, démon, o akých rozprávajú staré príbehy, mýty a rozprávky.

V kontexte Maupassantovej tvorby ide o výnimočnú poviedku hororového rázu, avšak možno ju dať do súvisu napríklad s poviedkou Strach, v ktorej sa zamýšľa nad podobnými fenoménmi a končí ju úvahou o temnom, neviditeľnom démonovi s názvom Cholera. Dodajme, že sám Maupassant na sklonku života trpel depresiami, halucináciami a utkvelými predstavami o tom, že ho prenasleduje neznáme zlo. Pokúsil sa o samovraždu a napokon zomrel v ústave pre choromyseľných, šesť rokov po napísaní poviedky Horla.

 

 

Alfred Redl

13/09/2020

 

Dielo: Oberst Redl (film, 1985)

Autor: István Szabó, Péter Dobai, John Osborne

 

Rakúsko-uhorská monarchia: veľký nadosobný mechanizmus byrokracie, nacionalizmu, morálky, meštiactva, konvencií, súkolie národov a národností, jazykov a kultúr, vrstiev a stavov, účesov a uniforiem, ríša balansujúca na hrane vznešenosti a úpadku, kultúry a pretvárky, sladkým parfémom prekrývajúca zápach. Alfred Redl je stelesnením idey tejto ríše, zhmotnením jej atmosféry, vzorovým ozubeným kolieskom jej mechanizmu, presne narysovaným, vylešteným a napokon neodvratne škrípajúcim v nezmyselných vnútorných prevodoch stroja, ktorý funguje sám pre seba.

Alfred Redl pochádza zo skromných pomerov rusínskej menšiny, už ako malý chlapec dostane možnosť zaradiť sa do vojenskej školy monarchie a tak je od útleho detstva bezchybne fungujúcim kolieskom v prevodoch disciplíny, kariérneho postupu, náboženstva a vlastenectva, dôstojníckej morálky, zákulisných intríg a tvrdej práce na sebe. Stanislav Komárek poukazuje na pôvod slova vzdelanie v poľnohospodárstve – vzdelať roľu znamená zbaviť pôvodného porastu, zničiť, vyrúbať a vypáliť a následne ťažkou a disciplinovanou  prácou udržiavať v umelom stave vyselektovaných kultúrnych plodín. Školský systém monarchie mal za úlohu nielen vyformovať úslužné kolieska byrokratického mechanizmu, ale aj krotiť barbarské, ku vzburám náchylné heterogénne obyvateľstvo ríše, zamestnať a skrotiť chaotické živly. Alfred Redl je dokonalou ukážkou takto fungujúceho školstva, ktoré pod dôstojnícku uniformu uzavrie všetku neforemnosť zvieraťa s túžbami, citmi, neresťami, vášňami a krutosťou. Zo substrátu monarchie pochádzajú kvety Freudovej psychoanalýzy, romantickej hudby a dekadentného symbolizmu, chorobné kvety s dojemným odérom smrti. Najdokonalejším obrazom tejto epochy sa však stane prvá svetová vojna, neľudské zviera násilia a zabíjania v starostlivo pozapínanej uniforme s vyleštenými gombíkmi.

Plukovník Redl je sublimáciou hmly na úsvite nového storočia, premiešanej so všetkými výparmi vtedajšieho sveta. Napriek tomu, že mal byť presne narysovaný a skonštruovaný, hranice jeho osobnosti, sexuality a ducha sú rozostrené a ani pre neho samého nie je zrejmé, kde sa prelína jednotlivec a doba, pretvárka a morálka, vlastné a cudzie očakávanie, lojálnosť a slepota, telo a uniforma. Redl je nikým a každým, je dokonalým stelesnením nadchádzajúceho storočia Kafku, Freuda a Hitlera a v každom z nás žije tento produkt doby a školstva, firemnej a meštiackej kultúry, ozubeného kolieska aparátu. Alfred Redl bol tak úspešný, až zlyhal, presne ako monarchia, ktorej oddane slúžil, tak ako Hitler, ktorý sa rozhodol dať všetkým alfredom redlom šancu na reparát a tým, že uspel, priviedol Nemecko ku krachu. Redla vo filme nevidíme nikdy šťastného a nevieme si ani predstaviť, čo by bol jeho skutočný úspech, kde vo svojom živote v hierarchii ríše mohol nájsť šťastie. V dejinnom zmysle reprezentuje osud tých, ktorí oddane slúžia štátu, avšak štát samotný je chorý a tak lojalita vedie k osobnej vine – to bol osud obyvateľov fašistických i komunistických štátov v celom 20. storočí. Vo všeobecnejšej rovine reprezentuje osud všetkých tých, ktorí v určitej forme slúžia mechanizmom – korporáciám, burzám, bankám, armádam, stranám. Alfred Redl je pripomienkou dehumanizácie v životoch nás všetkých, zapriahnutých v prevodoch spoločenských, ekonomických, ideologických a kultúrnych mechanizmov.

(Alfred Redl ako postava filmu má len málo spoločné so skutočným plukovníkom Alfredom Redlom (1864 – 1913) a preto je považovaný za svojbytnú fiktívnu postavu.)

Katie

29/08/2020

 

Dielo: Devs (seriál, 2020)

Autor: Alex Garland

 

Katie je ambiciózna študentka, zamestnankyňa a neskôr aj partnerka svojského počítačového vývojára a úspešného milionára Foresta. Ten zasvätí všetky svoje sily prísne utajenému a prevratnému projektu a Katie ho vo všetkom podporuje. Pri tejto postave nám postupne schádza na um prototyp ľudí, vďaka ktorým existoval fašistický režim v Nemecku. Šikovná, vzdelaná, ambiciózna Katie napohľad v ničom nerobí chybu, jej logika, nadanie a napokon aj city vyznievajú nepriestrelne, a predsa v nej badať nesprávne nasmerovanie, akúsi fatálnu odchýlku od správneho kurzu. Táto odchýlka sa prejavuje v oddanosti vodcovi, či už ním je počítačový génius alebo vodca ríše. Nimi vytvorený systém dávajú do chodu práve inteligentní, nadaní a neochvejne verní jednotlivci ako je Katie. Tá má pevnú vôľu a pre konečný cieľ je chladnokrvne ochotná obetovať čokoľvek. Čo robí zaujímavým celý seriál Devs je prekvapivá pointa, ktorá zmení naše dovtedajšie vnímanie deja a postáv. Vo svetle tohto záveru sa zmení aj náš pohľad na Katie, vysvetlí viac z jej presvedčení a motivácií a vrhne na ňu sympatickejšie svetlo. Aj jej pôvodná podoba je však zaujímavá, pretože vysvetľuje práve fenomén pomocníkov a zástancov veľkých ideológov, ľudí pevných zásad, presvedčení a talentov, ktorí sa stali efektívnymi napomáhačmi pochybných a neľudských režimov.