Ahasver

Ahasver

 

Ahasver je reprezentantom apokryfných postáv, o ktoré sa v rôznych obdobiach zaujímajú legendy, umelci, teológovia či filozofi. Anjelsky mýtus vyrástol z niekoľkých biblických zmienok, podobne ako legendy o Márii Magdaléne. Samotný Ahasver sa v Biblii nikde priamo nespomína a legendy o ňom vznikli pravdepodobne v 13. storočí. Na takýchto postavách sa ukazuje, že určité mýty a archetypy si hľadajú svojich nositeľov a postupne preberajú ich miesto, bez ohľadu na to, či ide o reálne, alebo fiktívne postavy. Podľa Gustava le Bona dnes nevieme nič o skutočnom Buddhovi, Mohamedovi či Kristovi, pretože ich nahradili naše vlastné mytologické konštrukcie, pričom rovnaký osud stíha Napoleona, Stalina či súčasné hviezdy pop kultúry.

Ahasver ako „bludný žid“ sa prvýkrát objavuje pravdepodobne v diele Flores historiarum, ktoré v roku 1228 spísal Roger z Wendoveru, mních benediktínskeho kláštora v anglickom St. Albans. Roger opisuje návštevu arménskeho arcibiskupa, ktorý rozprával o svojom stretnutí s istým Cartaphilom, Pilátovým dverníkom, ktorý urazil Krista a ten ho nechal večne blúdiť a hľadať spásu.*) Cartaphilus sa nechal pokrstiť, prijal meno Jozef a na svojich cestách doputoval aj do Arménska.

Protestant Paul von Eitzen vytvoril najvýznamnejšiu a najrozšírenejšiu verziu mýtu o Ahasverovi (Ahasuerus). V roku 1602 vychádza jeho verzia stretnutia s večným židom, obuvníkom, ktorý sa posmieval Kristovi a bol preto odsúdený na večné putovanie. Paul von Eitzen opisuje, ako Ahasver pocítil, že sa už nemôže vrátiť k svojej žene a deťom, ale musí putovať svetom, čo pripomína podobné zvláštne nutkanie Buñuelových postáv neprekročiť prah dverí a ostať väzňami jedného domu.

Ahasver sa stal symbolom večného pútnika, vyhnanca, ktorý je odsúdený na večné putovanie v čase i priestore. Tento dvojitý aspekt jeho vyhnanstva sa prejavuje aj v jeho pomenovaniach v jednotlivých jazykoch: nemecky sa označuje ako „Der Evige Jude“, čiže večný žid, kým v románskych jazykoch či v angličtine ide o putujúceho žida, „Le Juif Errant“, „The Wandering Jew“. V Taliansku sa nazýva „Buttadeo“, ten, ktorý udrel Krista; v jednotlivých tradíciách sa mu pripisuje aj rôznorodé utrpenie ako rôzne symboly pekla. V Španielsku má na čele ohnivý kríž spaľujúci mozog, v Rusku je trikrát denne požieraný šelmou.

Ahasver však nie je len symbolom zatratenia, ale aj poslania a v niektorých podaniach má sympatický charakter vierozvestca, ktorý podstupuje pokánie. Pre kresťanov je zároveň archetypom židovského národa, putujúceho vyhnanstvom, svedkom Kristovho utrpenia. Tento archetyp našiel svoje vyústenie v propagandistickom filme nacistického režimu „Der evige Jude“, natočenom na Goebbelsov popud.

Mytologicky sa v Ahasverovi stretáva viacero postáv – od biblického Kaina či Malchusa, ktorému Peter v Getsemanskej záhrade odťal ucho, až po islamského Sameriho či germánskeho Večného lovca. Prekliatie večnosti má svoju tradíciu najmä v gréckej mytológii a Ahasver pripomenie osudy Prométea, Syzifa či Odyssea. Za jeho potomkov či nasledovníkov sa zase považuje Bludný Holanďan či jeho ženská verzia Kundry. V psychiatrii sa stal predlohou hypotézy o „bludných neuropatoch“ a v 18. storočí poslúžil Ahasver ako inšpirácia J. C. Wagenseilovi pre jeho teóriu, že Rómovia sú vetvou židovského národa, keďže majú sklon putovať. Hans Christian Andersen spravil z Ahasvera „Anjela pochybností“, kým Apollinaire ho v Pražskom chodcovi opisuje ako pútnika nevestincami. Ahasverom sa zaoberali Goethe, Puškin, Hawthorne či Philip Roth. U Iľfa a Petrova Ahasver umiera v rukách ukrajinských nacionalistov. Vsevolod Ivanov napísal príbeh, v ktorom sa Ahasverom stáva samotný Paul von Eitzen, autor legendy po tom, čo sa vďaka nej preslávil a zbohatol. Borges dal svojmu rozprávačovi v poviedke Nesmrteľný príznačne meno Joseph Cartaphilus a spravil z neho okrem iného kníhkupca i mytologického autora Iliady, aby ho napokon votkal do príznačnej večnosti citátov.

Podľa jednej z verzií tejto legendy Ahasver vždy po dovŕšení veku sto rokov ochorel a stal sa opäť tridsaťročným. Aj to ukazuje, že jednou z variácií tohto mýtu sú moderné upírske legendy o prekliatí večného života, kolobehu omladzovania a neustáleho duševného nepokoja. Ahasverovská legenda je teda takisto odsúdená na večné putovanie kultúrami a súdiac podľa jej aktuálnych inkarnácií ide skutočne o prekliatie večnosti.

ahasver3


*) Obrátená verzia Kafkovho príbehu o dverníkovi. V teologickej interpretácii rozdiel medzi židovstvom a kresťanstvom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: