Aťka

fuseli

Dielo: Aťka (poviedka, 1940)

Autor: František Švantner

Aťka patrí medzi najznámejšie zvieracie postavy slovenskej literatúry. Ide o kobylu z rovnomennej poviedky Františka Švantnera, ktorej prepožičala svoje meno, prestupuje ju svojou nepriamou prítomnosťou ako hybný princíp, no nikdy priamo nevstúpi do deja a rozprávač ju ani bezprostredne neopíše. Aťka je zástupcom medzisveta, tej nejednoznačnej zóny animálno-duchovných princípov iracionality, ktoré u Švantnera stoja na pomedzí ľudského a neľudského. Do tejto sféry symbolického patrí okrem Aťky aj oheň, krv, symbolické polo-mýtické postavy, alebo princípy či postavy, ktoré sú skutočným hýbateľom deja  a ťažiskom príbehu, no Švantner ich osvetľuje len nepriamo a sprostredkovane, hoci im prisudzuje kľúčové postavenie už tým, že ich uvádza priamo do názvu svojich próz: Aťka, Malka, Nevesta hôľ, Zhanobená krv, Prízraky, Horiaci vrch.

Na samom začiatku Aťky sa vyslovuje toto neosobné dianie („Ráno na Paseke zabilo Bariaka“) a nasleduje úvodný výjav pri ohni; oheň stojí na začiatku mnohých Švantnerových próz práve ako čosi na pomedzí ľudského a prírodného, ako symbol a archetyp, ako prvok, ktorý je voči ľudskému zostupom k prírodnému a zároveň vzostupom k duchovnému; ambivalencia ohňa je práve v tom, že hoci ide o čisto prírodný živel, zároveň vydeľuje človeka ako kultúrnu bytosť od zvierat. Svetlo a tma (racionálne a iracionálne, dobré a zlé, ľudské a prírodné) sú zdôraznené aj neskôr v kľúčových pasážach poviedky (podobne ako v Zhanobenej krvi a iných). Švantner neskôr rozpráva príbeh z čisto ľudskej perspektívy niekoľkých protagonistov, najmä „ujčeka Maca“. Aťka je v príbehu animálnym nástrojom zla, ničivou inštinktívnou silou, deštrukčnou silou nevedomia, ktorou však manipuluje chladný racionálny kalkul človeka. V tomto zmysle majú animálne, mimoľudské sily jednoznačné etické znamienko. Aťka je však zároveň krásnou a inteligentnou kobylou, ktorá napokon aj Bariaka zabije až po tom, čo ju zúrivo vyšvihá bičom a ktorá sa možno aj neskôr v búrke plaší a vzpína preto, že jej zločin a zlo nie sú po vôli a že svojho pána síce svojou zvieracou podriadenosťou slepo poslúcha, no zároveň má voči nemu inštinktívny odpor. V tomto zmysle sú jej literárnymi príbuznými mnohé krásne, osudové ženské postavy; u Švantnera sú jej analógiami Oheň v Horiacom vrchu, „Krv“ v Zhanobenej krvi, Libido rozprávača v Malke a možno aj Dáma v rovnomennej poviedke.

atka

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: