Vavilen Tatarskij

Dielo: Generation P (román, 1999)

Autor: Viktor Pelevin

„Kdysi v Rusku opravdu žila bezstarostná mladá generace, která se usmála létu, moři a slunci vstříc – a pak si vybrala pepsi-colu.“

 

Vavilen Tatarskij (Вавилен Татарский) je hlavnou postavou románu Generation P a typickou postavou Pelevinových próz. Pelevinovi hrdinovia bývajú skôr bežní, všední pozorovatelia, na ktorých pôsobia neobyčajné, často absurdné zákonitosti ruskej reality (ako to potvrdzuje napríklad aj Peter Prázdnota, románový príbuzný Vavilena Tatarského s rovnako príznačným menom). Bývajú to bystrí a inteligentní pozorovatelia okolitého sveta, ale natoľko pasívni, aby za nich či prostredníctvom nich konalo okolie – Pelevin je skôr autorom prostredia, než postáv. Tatarského necháva Pelevin prejsť celou vertikálou ruskej mediálnej spoločnosti – jeho kariérny postup pripomína výstup na zikkurat, čo je symbol, ktorý sa v románe objaví viackrát – pričom začína na najnižšej úrovni, priamo na ulici. Ako vyštudovaný básnik pracoval po páde komunizmu v pouličnom stánku, odkiaľ ho jedného dňa jeden z jeho úspešnejších spolužiakov vtiahol do rozbiehajúceho sa reklamného biznisu. Tatarskij sa postupne stáva autorom sloganov, neskôr kampaní a napokon prechádza do politicko-mediálneho oddelenia, ktoré priamo modeluje ruskú realitu. Tento výstup babylonskou vežou je na jednotlivých poschodiach spestrovaný alkoholicko-drogovými tripmi. Tatarskij je Pelevinovou sondou do reklamného a mediálneho prostredia, je poslušným a inteligentným pozorovateľom a hodnoverným objasnením povahy ľudí, ktorí pracujú ako copywriteri, spravodajcovia a mediálni manipulátori, pričom sú vo svojej podstate sympatickí, inteligentní a tvoriví. Tatrskij pripomína postavy, navlečené na šnúrke vchádzajúcej ústami a vychádzajúcej vyústením tráviaceho traktu, čo zodpovedá orálno-análnemu wow-efektu, opísanému v románe; takto posúvateľná a manipulovateľná postava nie je ani tak kolieskom v ozubení, ako skôr objektom, vhodeným do babylonského víru a vyneseným v jeho turbulenciách na samotný vrchol – v tomto prípade bez nutnosti nasledovného strmého pádu.

Tatarského krstné meno Vavilen (Вавилен) vzniklo kombináciou mien Vasilija Aksjonova a V. I. Lenina, teda bohémskeho disidentského spisovateľa, stelesňujúceho uvoľnené 60-te roky a na druhej strane spoluzakladateľa ruského marxizmu. Autor románu v tom vidí zjavné manicheistické sklony Vavilenovho otca, ktorý v synovom mene spojil symboly svetla a temnoty, slobody a dogmatizmu, nového a starého. Samotný Vavilen sa za svoje neobvyklé meno hanbil a pred známymi ho odvodzoval od slova Babylon a jeho tajných mystických náuk. Toto meno zohrá neskôr dôležitú rolu, tak ako tajné babylonské náuky. Vavilen Tatarskij napokon vystúpi aj na pomyselný vrchol zikkuratu v nábožensko-mystickej rovine, hoci opäť skôr nechtiac a vplyvom vonkajších okolností.

Svoju identitu napokon Vavilen Tatarskij tajomne rozplýva v sérii spravodajských a reklamných spotov, v ktorých sa objavuje a ktoré realizuje podľa svojich zámerov. Jeho poslednou inkarnáciou v románe je reklama na pivo Tuborg. Podľa istých zdrojov sa Vavilen Tatarskij stal predmetom zvláštnej kliatby vlkodlaka Sašu Sivého.

 Vavilen Tatarskij s Che Guevarom, ktorého duch ho oboznámil s teóriou wow-efektu a s reklamnou kampaňou na Parliament, ktorá mu pomohla presadiť sa a ktorej koncept vytvoril počas muchotrávkového tripu.