Valent Lančarič

Dielo: Pomocník (román, 1977), Pomocník (film 1981, Zoro Záhon a Ondrej Šulaj)

Autor: Ladislav Ballek

 

 

Keď prichádza Štefan Riečan do Palánku, nájde vo svojom novom, štátom pridelenom mäsiarstve Volenta, svojho pomocníka. Volentova osobnosť je plne vystihnutá v tomto jedinom slove. Volent pomáha predovšetkým sám sebe; je to človek, ktorý sa vyzná a ktorý sa vie obracať, ktorý vie využiť každú príležitosť a ktorý tomuto utilitárnemu princípu v sebe podriaďuje všetko ostatné. Okrem toho je nezastaviteľným pomocníkom Štefana Riečana a jeho rodiny, ženy a dcéry; pomáha, vybavuje, kšeftuje a keďže je jeho pomocníctvo neoddeliteľne prepojené s vlastným utilitarizmom, nedokáže ho poctivý Riečan zastaviť. Volent je však v prvom rade ochotným pomocníkom Riečanovej ženy a napokon i dcéry pri ich morálnom úpadku. To zlé a slabé v nás má všade na svete takýchto nadšených, aktívnych a neúnavných pomocníkov. Ako potvrdí záver románu, Volent je pomocník; akokoľvek je prefíkaný a bezostyšný, vo chvíli, keď sa má stať pánom, nedokáže to – je a zostáva večným pomocníkom, parazitom systému, príštipkárom. Aj sám si to uvedomuje, keď prichádza za svojim „mešterom“ Riečanom a volá ho späť do Palánku: Volent potrebuje pána, ale takého akurát, poddajného, manipulovateľného, bez silnej vôle; až dodatočne pochopí, že odchod Riečana, ktorý je jeho presným opakom, narušil rovnováhu jeho ekosystému, symbiózu slabého pána a silného pomocníka. Volent patrí medzi ten typ ľudí, ktorí by sa so svojim dvojníkom nezniesli (to je aj konflikt Volenta a Riečanovej), kým tragédia Riečana je v tom, že sa vlastne hodí len do sveta takých istých poctivých dobrákov, ako je on sám (a preto nájde uspokojenie až v detskej spoločnosti svojich vnučiek).

Vo Volentovi možno rozoznať prototyp Slováka s takzvaným zdravým sedliackym rozumom – teda človeka, ktorý prežije každý režim, vyhýba sa panským huncútstvam, sleduje vlastný prospech a dokáže sa obdivuhodne prispôsobiť a zaručene prežiť. (V tomto zmysle je filmová adaptácia výstižnejšia, keďže odstrihla tak trochu výchovný a mierne socialisticko-nerealistický záver Ballekovho románu – a vrátila tým pádom celý príbeh do aktuálnej kapitalistickej prítomnosti; niet pochýb o tom, že dnes by bol Volent nezastaviteľný a jeho trestné stíhanie na dnešnom Slovensku je čírou utópiou. V tomto zmysle možno za Volentovho potomka považovať Pišťankovho Rácza.)