Barnabáš Kos

Dielo: Prípad Barnabáš Kos (poviedka 1954, film 1964)

Autor: Peter Karvaš (knižná predloha), Peter Solan (film)

 

 

Biblické meno Barnabáš v aramejčine znamená “syn útechy”, “syn veštby”. Jeho pôvodný nositeľ apoštol Barnabáš ho dostal pre svoj dar presvedčiť a utešiť. Etymológia však pri priblížení charakteru nášho trianglistu veľmi nepomôže. Ostáva nám obrátiť sa na úvahy a domnienky. Je to protestné gesto, namierené proti antiklerikálnemu štátu? Či je za tým len obyčajná melódia, ktorá po vyslovení týchto dvoch “bé” v človeku zaznie? Meno vyvolávajúce viac hádaniek ako odpovedí.

Krstné meno Barnabáša je nasledované úderným, ráznym priezviskom Kos. Kos je prototypom zakríknutého (“horlivý, skromný a disciplinovaný”), konformného a na všetky epochy adaptabilného jedinca. Je to antihrdina obrátený chrbtom k dejinám, k ich veľkým príbehom, človek-milión. Človek nepociťuje najmenšiu túžbu stotožniť sa ani s jedným štádiom jeho osobnostného vývinu, ktorými postupne prechádza; od nekonfliktného, priateľského trianglistu až po niekoľko funkcií zastávajúceho šéfa. Dominantné emócie, ktoré pri pohľade na Barnabáša pociťujeme, sú ľútosť a opovrhnutie.

Barnabášova identita je ohýbateľná. Účastní sa brigád a sústredení, je nimi nadmieru vyťažený – ako zbytočný trianglista je z orchestrálnych skúšok ľahko vynechateľný. Jeho dobrosrdečnosť je mu viac prekážkou ako cnosťou, celkový charakter viac výsledkom vlastnej nemohúcnosti ako morálneho, uvedomelého rozhodnutia. Počiatočné postavenie v orchestri reflektuje i to spoločenské; všetci sa bez neho zaobídu, je len nahraditeľnou jednotkou v súkolesí. Sme svedkami okamžitej zmeny v prístupoch kolegov k Barnabášovi – ukazuje sa, ako zásadne súvisí pridelené postavenie a z neho plynúca moc s rešpektom, ktorý jedinec navonok požíva (Barnabáš samotný nakoniec ich viere v seba uverí). Vnútorne ním však jeho podriadení aj naďalej opovrhujú.

Nahraditeľným kolieskom v dobre namazanom, nezastavujúcom stroji ostáva Barnabáš aj na záver, napriek ambicióznemu pokusu vyjadriť veľké myšlienky koncertom pre triangel. Triangel figuruje v Barnabášovej predstave ako zastupiteľný nástroj na dokázanie sebe a najmä ostatným, že on, priemerný občan má právo na koncert pre seba samého. Túto potrebu však v ňom vzbudí práve táto spoločnosť, inak by v ňom neskrsla.

Po nevydarenom koncerte sa hráči i veci navracajú na svoje predošlé pozície, hra sa môže skončiť alebo i znova začať. Uvoľnený úsmev Barnabáša na záver naznačuje jeho spokojnosť s konečným riešením jeho osudu. Nevyhovel, ale koho iného to môže tešiť viac ako jeho, najviac spôsobilého spomedzi nespôsobilých? Systém si ho vybral, použil a systém ho i odvrháva.