Baltazar Kober

Dielo: Hrdinné útrapy Baltazara Kobera (román, 1980)

Autor: Frédérick Tristan

 

 

Baltazar Kober zostal nažive ako jediné dieťa budyšínskeho lekára Johanesa Sigismunda Kobera; ten mal dokopy štrnásť detí s dvoma manželkami, no v nepokojnom a na epidémie bohatom 16. storočí zostal napokon so svojim synom sám.

Baltazar bol neduživé, introvertné a koktavé dieťa, ktorému akoby sa osud dlho vyhýbal. Žil osamelým životom bokom od ľudského spoločenstva; no o to samozrejmejší bol pre neho duchovný svet nadprirodzených bytostí. Baltazarovi sa zjavovali duchovia zosnulých, anjelské i démonické bytosti – nejestvoval pre neho rozdiel medzi týmto svetom a svetmi za ním. Už v mladom veku ho Archanjel Gabriel previedol do Nebeského Jeruzalema, kde sa stretol s prorokmi a tak skôr, než sa naučil rozumieť veciam pozemským a nebeským, bezprostredne zažíval veci božské. Jeho životná púť je cestou zasvätenia: je to cesta toho, kto už v rajskej nevinnosti zažil veci božské, za pochopením a zmierením sa so svetom pozemským, cesta z raja srdca do labyrintu sveta. Jeho púť vedie mestami, povolaniami a ľudskými osudmi, ale aj kultúrou, poznaním a symbolikou neskorého stredoveku. Na svojej ceste stretáva ľudí dobrých i zlých, nájde svojho Majstra i tajné bratstvo galopinov. Jeho poslaním je zužitkovať svoje poznanie nadpozemského; jeho púť vedie z rajskej naivity bez hriechu do komplikovanej reality pozemského sveta a Baltazar sa musí naučiť vidieť Boha v jednom i v druhom, nestratiť ho z očí a rozpoznať ho aj v utrpení a smrti.

Kým románopisec Frédérick Tristan necháva Baltazara Kobera dospieť do plnosti pozemského života, podľa filmára Wojciecha Hasa sa Baltazar napokon od pozemského života dobrovoľne odkloní a prekračuje hranicu, neprístupnú ostatným smrteľníkom, ako Orfeus, vzdávajúci sa svojho diela.