Nedostižné Ja

magritte-decalcomanie

 

Dielo: Einsteinove zvony (1992)

Autor: Lajos Grendel

 

Náš uplynulý život je len nepatrnou, úzkou cestou, zatiaľ čo pred nami možno vytušiť šíre priestory našich lepších Ja. Naše lepšie Ja sú tak pre každého z nás fiktívnymi, nezrealizovanými postavami, ktoré najzreteľnejšie vídame v období detstva a dospievania. Sme len úbohé disiecta membra v porovnaní s dokonalým opera omnia, parafrázuje Fernando Pessoa Horácia.

V niektorých dielach sa fiktívnosť našich lepších Ja zhmotnila do postáv. Tak je tomu aj v knihe Einsteinove zvony Lajosa Grendela, v ktorej František Hrdlička opakovane stretáva svoje lepšie, nedostižné Ja. V detstve si ho František najprv zmýli s duchom Lenina, neskôr toto nedostižné Ja dostáva podobu Einsteina.

Ak sme o našom lepšom Ja hovorili ako o našom reverznom obraze, o našom negatívnom odtlačku, možno tento rozpor rozoznať aj v románe Lajosa Grendela. Einsteinove zvony ako korpus rozprávačovho zrealizovaného života sú antipódom jeho nezrealizovaného nedostižného Ja. Ak by rozprávač poslúchol rady svojho nedostižného Ja, neprežil by peripetie, o ktorých román pojednáva. Potvrdzuje sa tým, že román je ľudským, príliš ľudským umením životnej reality, ľudskej omylnosti a hriešnosti; svätci ani iné projekcie našich vyšších Ja nikdy nepísali romány a dokonca sú ich popretím. Ak však aj román nejestvuje pre naše nedostižné Ja, môže sa naše nedostižné Ja objaviť v románe, tak ako je tomu aj v prípade Grendelovho diela.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: