Lužin

Dielo: Lužinova obrana

Autor: Vladimir Nabokov

O Lužinovi vieme málo. Až v poslednej vete sa dozvedáme, že sa volá Alexander Ivanovič. Lužin je šachista a mnohí z jeho okolia odmietali túto výstrednú záľubu brať ako zamestnanie, profesiu, povolanie seriózneho muža. Lužin sa však šachom živí, je to medzinárodný veľmajster. Tak, ako sa na šachového génia patrí, patrične výstredný, extravagantný a nenáhlivo, ale spoľahlivo pracujúci k šialenstvu. Zaiste by sa dali nájsť jeho predlohy v reálnom živote špičkových šachistov, ale Nabokovovi sa podaril iný kúsok: svojho Lužina stvoril roku 1930, dávno predtým, než šachový, a vlastne celý svet, ohúril iný výstredník, ktorý tiež skončil v čudáctve, Bobby Fischer. Lužin mal jedinú náplň života – šach. Preňho to bola viac než hra: bola to hľadaná harmónia a symetria, ktorú sa naučil ovládať, rozumieť jej a konfigurovať ju. Na rozdiel do praktickej životnej prevádzky. Životný kolobeh trávil na cestách, ako paródiu na obchodných cestujúcich, ktorí brázdia krajiny. Aj on – ako obchodný cestujúci so svojím talentom na šach – pochodil kus sveta, bez toho, aby vnímal viac, než striedajúce sa polia na šachovnici, ktoré sa mu opakovali v striedajúcich sa dlaždiciach hotelov, v ktorých prespával. Postupne sa ho zmocňovalo “čosi neznesiteľne desivé, celá hrôza bezodných hlbín šachu.” Šach sa stal preň nielen rébusom na rozlúštenie, nielen bojom o porážku protivníka, ale labyrintom, ktorého hrôza začína až vtedy, keď z neho vyjdeme. Napokon sa, paradoxne, potvrdí meštiacky názor jeho svokrovcov, že “šach je chladná zábava, ktorá vysušuje a nahlodáva mozog, a že vášniví šachisti sú rovnako smiešni ako šialenci vymýšľajúci perpetuum mobile”. Démon šachových otvorení a koncoviek, útokov a obrany, sa v ňom usadí – ďalšie protirečenie – po tom, ako nedohrá svoju životnú partiu so súperom zvučného mena a zanechá šachy. Oženil sa, stučnel, ochabol, zabudol na šach – ale šach ako vnútorný parazit nezabudol naň. Jeho žena tušila, že “každá nezamestnaná minúta Lužinovho života predstavuje zadné dvierka pre prízraky”, nedokázala však nájsť preňho zmysluplnú náplň. Lužin sa tak stal ďalším prototypom “lišnovo čeloveka”, zbytočníka, akého poznáme z ruskej literatúry od Gončarova a najmä cez Dostojevského. Lužin však spojil v sebe zatuchnutosť Ruska s dekadenciou Západu, hoci bol apatický aj voči takýmto vonkajším šachovniciam sveta. To, čo ho zabilo, bola vlastná obrana, Lužinova obrana, ktorá sa musela doviesť do dôsledkov: k samovražde. Iba tá sa ukázala ako dokonalá, univerzálna koncovka, voči ktorej bol každý súper bezmocný.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s


%d blogerom sa páči toto: