Alfred Redl

 

Dielo: Oberst Redl (film, 1985)

Autor: István Szabó, Péter Dobai, John Osborne

 

Rakúsko-uhorská monarchia: veľký nadosobný mechanizmus byrokracie, nacionalizmu, morálky, meštiactva, konvencií, súkolie národov a národností, jazykov a kultúr, vrstiev a stavov, účesov a uniforiem, ríša balansujúca na hrane vznešenosti a úpadku, kultúry a pretvárky, sladkým parfémom prekrývajúca zápach. Alfred Redl je stelesnením idey tejto ríše, zhmotnením jej atmosféry, vzorovým ozubeným kolieskom jej mechanizmu, presne narysovaným, vylešteným a napokon neodvratne škrípajúcim v nezmyselných vnútorných prevodoch stroja, ktorý funguje sám pre seba.

Alfred Redl pochádza zo skromných pomerov rusínskej menšiny, už ako malý chlapec dostane možnosť zaradiť sa do vojenskej školy monarchie a tak je od útleho detstva bezchybne fungujúcim kolieskom v prevodoch disciplíny, kariérneho postupu, náboženstva a vlastenectva, dôstojníckej morálky, zákulisných intríg a tvrdej práce na sebe. Stanislav Komárek poukazuje na pôvod slova vzdelanie v poľnohospodárstve – vzdelať roľu znamená zbaviť pôvodného porastu, zničiť, vyrúbať a vypáliť a následne ťažkou a disciplinovanou  prácou udržiavať v umelom stave vyselektovaných kultúrnych plodín. Školský systém monarchie mal za úlohu nielen vyformovať úslužné kolieska byrokratického mechanizmu, ale aj krotiť barbarské, ku vzburám náchylné heterogénne obyvateľstvo ríše, zamestnať a skrotiť chaotické živly. Alfred Redl je dokonalou ukážkou takto fungujúceho školstva, ktoré pod dôstojnícku uniformu uzavrie všetku neforemnosť zvieraťa s túžbami, citmi, neresťami, vášňami a krutosťou. Zo substrátu monarchie pochádzajú kvety Freudovej psychoanalýzy, romantickej hudby a dekadentného symbolizmu, chorobné kvety s dojemným odérom smrti. Najdokonalejším obrazom tejto epochy sa však stane prvá svetová vojna, neľudské zviera násilia a zabíjania v starostlivo pozapínanej uniforme s vyleštenými gombíkmi.

Plukovník Redl je sublimáciou hmly na úsvite nového storočia, premiešanej so všetkými výparmi vtedajšieho sveta. Napriek tomu, že mal byť presne narysovaný a skonštruovaný, hranice jeho osobnosti, sexuality a ducha sú rozostrené a ani pre neho samého nie je zrejmé, kde sa prelína jednotlivec a doba, pretvárka a morálka, vlastné a cudzie očakávanie, lojálnosť a slepota, telo a uniforma. Redl je nikým a každým, je dokonalým stelesnením nadchádzajúceho storočia Kafku, Freuda a Hitlera a v každom z nás žije tento produkt doby a školstva, firemnej a meštiackej kultúry, ozubeného kolieska aparátu. Alfred Redl bol tak úspešný, až zlyhal, presne ako monarchia, ktorej oddane slúžil, tak ako Hitler, ktorý sa rozhodol dať všetkým alfredom redlom šancu na reparát a tým, že uspel, priviedol Nemecko ku krachu. Redla vo filme nevidíme nikdy šťastného a nevieme si ani predstaviť, čo by bol jeho skutočný úspech, kde vo svojom živote v hierarchii ríše mohol nájsť šťastie. V dejinnom zmysle reprezentuje osud tých, ktorí oddane slúžia štátu, avšak štát samotný je chorý a tak lojalita vedie k osobnej vine – to bol osud obyvateľov fašistických i komunistických štátov v celom 20. storočí. Vo všeobecnejšej rovine reprezentuje osud všetkých tých, ktorí v určitej forme slúžia mechanizmom – korporáciám, burzám, bankám, armádam, stranám. Alfred Redl je pripomienkou dehumanizácie v životoch nás všetkých, zapriahnutých v prevodoch spoločenských, ekonomických, ideologických a kultúrnych mechanizmov.

(Alfred Redl ako postava filmu má len málo spoločné so skutočným plukovníkom Alfredom Redlom (1864 – 1913) a preto je považovaný za svojbytnú fiktívnu postavu.)

Albert Cinoc

 

Dielo: Život návod na použitie (La Vie mode d´emploi, 1978)

Autor: Georges Perec

 

Cinoc obýva byt na šiestom poschodí v dome na fiktívnej parížskej ulici Simon–Crubellier č. 11. Keď sa sem v roku 1947 nasťahoval, pred ostatnými nájomníkmi vyvstal problém, ako jeho meno správne vyslovovať. „Sinok”, čiže sinoque znamená „ťulpas”, a tak bolo treba byť obozretný; prvé „c” bolo možné čítať štyrmi spôsobmi a druhé „c” dokonca piatimi, z čoho vzniklo dvadsať rôznych spôsobov, ako toto meno vysloviť. Delegácia nájomníkov sa preto vybrala za pánom Cinocom, aby nedochádzalo k omylom.

Ten im odvetil, že správnu výslovnosť sám nepozná. Jeho prastarý otec z poľského Szczyrku sa volal Kleinhof; avšak z generácie na generáciu sa toto priezvisko u jednotlivých členov rodiny menilo v závislosti od poľských, maďarských, moravských či iných úradníkov, a nadobúdalo podoby Klajnhoff, Keinhof, Klinov, Szinowcz, Linhaus, až sa postupnými permutáciami premenilo na Cinoc s neurčitou výslovnosťou. Jeho nositeľ si na konkrétnu výslovnosť nepotrpel.

Pán Cinoc pracoval na aktualizácii slovníkov Larousse a svoju profesiu nazýval „zabíjač slov”. Kým ostatní kolegovia redaktori obohacovali slovnú zásobu v slovníkoch o nové slová a významy, on im uvoľňoval miesto tým, že vyraďoval zastaralé a neaktuálne heslá. Počas desaťročí svedomitej práce vyradil tisícky slov: nástrojov, jedál, hier, ľudí, ostrovov, zvierat, bohov.

Ako dôchodca sa pán Cinoc pustil do zhromažďovania starých, nepoužívaných slov a počas desiatich rokov tvrdej práce ich zozbieral osemtisíc pre svoj slovník zabudnutých výrazov, v ktorom sa tajilo množstvo pozabudnutých a dnes už ťažko vysloviteľných príbehov.

V nenápadnom príbehu židovského pána Cinoca sa tají veľa z osobitej metódy použitej pri konštrukcii románu Život návod na použitie, ale aj čosi z autobiografie jeho osobitého autora.

 

Benno von Archimboldi

 

Dielo: 2666 (2004)

Autor: Roberto Bolaño

 

Benno von Archimboldi sa v knihe 2666 objavuje v troch, možno v štyroch rovinách. V úvodnej časti Kritici je to tajomný nemecký spisovateľ, kultový autor románov ako Kožená maska, Európske rieky či Bifurcaria Bifurcata, ktorého však už roky nikto nevidel a je nemožné ho vypátrať. V druhej rovine je to obyvateľ snov niekoľkých ľudí, kde sa zjavuje ako obor, možno podobný obrovi z Twin Peaks. V záverečnej časti Archimboldi sa s ním napokon stretneme ako s človekom z mäsa a kostí, ako s čudesným dieťaťom, ktoré chodí po svete ako po morskom dne, so samotárom, sťahujúcim sa z miesta na miesto v cudzích krajinách. Tá štvrtá možnosť vyrastá z jeho dvojosobnosti Hansa Reitera a Benna von Archimboldiho: pre niektorých ľudí bol tým prvým, pre iných tým druhým.

Arnold Weber

Arnoldova identita je s veľkou pravdepodobnosťou prítomná na tejto fotografii.

 

Dielo: Westworld (2016)

Autori: Michael Crichton, Jonathan Nolan, Lisa Joy

 

Arnold je fiktívnym hrdinom fiktívneho sveta v príbehu Westworld. V samotnom príbehu nemá inú, než fiktívnu identitu: podľa príbehu Roberta Forda ide o zakladateľa parku a autora prvých “výtvorov” (umelých ľudí), ktorý bol čoskoro pohltený fiktívnym svetom, ktorý stvoril, začal veriť viac “výtvorom” než ľuďom a napokon tragicky zahynul. Jeho miesto v príbehu je kľúčové a jeho identita je identitou príbehu. Arnold je prítomný vo “výtvoroch” tým, že ich stvoril a jestvuje ako ich “nevedomie” vo forme základného programu. Zároveň jestvuje v spomienkach ľudí. Výtvory i ľudia ho doposiaľ počujú, hľadajú a nasledujú. Arnold sa stal predmetom kultu svojich výtvorov a neustále o ňom hovoria aj zasvätení ľudia spomedzi návštevníkov a zamestnancov parku. Arnold tak ilustruje dualitu seriálového sveta i jeho symetriu (invázia ľudí do sveta výtvorov – invázia výtvorov do sveta ľudí, atď.). Je fikciou, mýtom, hádankou, otázkou i odpoveďou. Hľadajú ho postavy i diváci. Je evolučným princípom a mystériom Westworldu.

Arnold Weber je anagramom pre Bernard Lowe, čo je meno inej postavy, ktorá je možno úplne, možno čiastočne Arnoldom. Zaujímavé anagramy spájajú Arnolda aj s inými postavami, napríklad pre Arnold – Dolores nám zostanú písmená “no sea”, čiže žiadne more, čo je leitmotívom jej osudu.

 

Adaś Miauczyński

Dielo: Dzień świra (2002)

Autor: Marek Koterski

 

Adaś Miauczyński je predstaviteľom neúspešného, nešťastného, frustrovaného a v obsesívnych rituáloch uviaznutého človeka, rozvedeného učiteľa po štyridsiatke, ktorý len veľmi komplikovane vychádza so svetom a ešte horšie so sebou. Sledujeme jeden deň jeho života v joyceovskom prúde vedomia so všetkými jeho fóbiami, banalitami, fantáziami a zúfalstvami. Adaś stále nevie pochopiť, prečo sa jeho život uberá tak jednoznačne zlým smerom. Svoju frustráciu rieši predovšetkým dvoma spôsobmi: rituálmi, ktoré puntičkársky dodržiava a nevrlosťou voči ostatným ľuďom. Jeho život tak nadobúda nemennú formu tragikomického pekla, do ktorého sa každé ráno budí. Svoj deň končí povzdychom, ktorý je alúziou na univerzálnu povahu Adama: „Hlina, z ktorej si bol stvorený, vyschla a stvrdla. Nikdy sa už v tebe neprebudí astronóm, hudobník, altruista, básnik alebo človek, ktorí v tebe možno kedysi boli…“

 

Atanasije Svilar

 

Alias: Atanasije Fiodorovič Razin

Dielo: Krajina maľovaná čajom (román, 1988)

Autor: Milorad Pavić

 

 

Atanasije Svilar je neúspešný, hoci talentovaný architekt, ktorý si v štyridsiatke uvedomí, že sa mu nepodarilo zrealizovať ani jeden svoj projekt: jeho domy sú bez tieňa, keďže existujú len na papieri. Začne si uvedomovať, že medzi ním a ostatnými, kolegami, ale i manželkou a synom, sa rozprestiera tajomné, nepreniknuteľné nedorozumenie. Podnikne cestu na Mont Athos, sledujúc stopy svojho zmiznutého otca, majora Kostu Svilara, ktorého nikdy nevidel. Tu, v kláštornom štáte pochopí, aké je to nedorozumenie, v ktorom sa po celý svoj život nenaučil plávať, obalený sennou nádchou. Pochopí, že tak ako sú dva typy mníchov: samotári a pospolitári (cenobiti), sú aj dva typy ľudí, dva druhy spoločenstiev, ku ktorým sa hlásia celé generácie. Pochopí, že v jeho vlasti generácia otcov, ktorá vojnu vyhrala, vykorisťuje generáciu svojich synov, tak ako v Nemecku generáciu otcov, ktorá vojnu prehrala, vykorisťuje generácia ich synov. Svilar si uvedomí, že on je samotár čiže solitér, zasadený uprostred pospolitárov, tak ako sa dozvie, že jeho otcom nebol Svilar, ale ruský matematik Fiodor Alexejevič Razin.

Svilar sa s touto pravdou v hrsti rozhodne obrátiť svoj život: stane sa z neho Atanasije Fiodorovič Razin, opustí svoj život i rodinu a so študentskou láskou Vitačou Milutovou opúšťa svoju vlasť, akoby prehltol svoj tieň a z úst si vybral iný. Nie je známe, ako presne Razin nadobudol svoj obrovský majetok. Poznáme len niekoľko príbehov, legiend a spomienok, z ktorých sa napríklad dozvedáme, že na začiatku svojho nového života a novej úspešnej kariéry v chemickom priemysle si Razin začal kupovať miesta na sedenie po celom svete: kupoval si lavičky v parkoch, lóže v operách, stoličky v reštauráciách a dokonca kreslo v talianskom parlamente, akoby nemal jeden zadok. Takisto vieme, že Razin si vybudoval presné kópie budov, ktoré slúžili maršalovi Titovi a že si osvojil niektoré jeho zvyky. Zdá sa, že sa Razin na konci svojho života stal pre svoje rozsiahle obchody, realizujúce sa naprieč časom, nepriateľom samotného Satana, keďže začal narúšať ustálené pomery síl a stal sa hrozbou pre samotné ľudstvo. K jeho krstnému menu Atanas totiž ľahko pribudne S a k jeho tieňu dva nové tiene.

Autor

Dielo: všetky

Autor: Dielo

 

Autora si netreba zamieňať s pisateľom či spisovateľom: autor patrí k dielu, nevytvára ho však, ale naopak: každé dielo vytvára svojho Autora. Autor je teda zákonite fiktívnou postavou, jestvujúcou len skrze dielo (fiktívnou postavou, vyhlásenou navyše Rolandom Barthesom za mŕtvu); spisovateľa možno stretnúť v kaviarni, no Autora jedine v Diele. Za práva Autora voči Spisovateľovi bojuje napríklad Milan Kundera; jeho návrh, aby každé dielo vyšlo pod pseudonymom, vlastne znamená, že budú existovať len Autori a žiadni spisovatelia. Praktickejším bojovníkom za práva Autorov bol Fernando Pessoa, skutočný autor Autorov.

O odvekých právach Autora na úkor spisovateľov napokon svedčia všetky posvätné knihy, vrátane Biblie.

Arby

 

Dielo: Utopia (seriál, 2013 – )

Autor: Dennis Kelly

 

Arby je jedna z vedľajších a pritom hlavných postáv sveta Utopie. Vynára sa, spoločne so svojim parťákom Leeom, odkiaľsi z obskúrneho sveta Davida Lyncha, z mysterióznych končín nepochopiteľnej krutosti thrillerového žánru. Postavy seriálu Utopia postupom času vytvoria – alebo odhalia – svoje vzájomné vzťahy, vzťahy príťažlivosti čí animozity, a z hľadiska témy tohto seriálu je tou kľúčovou osou práve zaujímavá symetria dvojice Arby – Wilson Wilson. No zatiaľ čo Wilson Wilson pochádza z tohto sveta a dokumentuje veľa z jeho povahy, Arby je komplikovanejšia, temnejšia a fiktívnejšia bytosť, ktorej pôvod je skôr vo svete kultúry, filmu a imaginácie. Arby je natoľko spätý s dejom a posolstvom celého seriálu Utopia, že prezrádzať čosi z jeho životopisu by znamenalo odkrývať dej a prezrádzať pointy. Preto zostaňme pri úvodnej scéne celej série, do ktorej vkráča Arby so svojim parťákom Leeom ako dvaja vyslanci Lynchovej mysterióznej krutosti (vzápätí po tejto scéne nasleduje králičia pocta tomuto režisérovi). Diváci ako prvé začujú Arbyho ťažký dych. Za pozornosť stojí aj to, že Arby sa vyjadruje trochu ťarbavo, no priamo a že neuhýba pohľadom, nepredstiera a neklame (je to Lee, kto z tejto dvojice funguje ako trickster). Arby prináša, na žltom zhúžvanom lístku, do deja heslo „Utopia“ a zároveň svoju neodbytnú, zásadnú a pritom záhadnú otázku: „Where is Jessica Hyde?“ So sebou má aj neodmysliteľnú žltú tašku, s ktorou je vyobrazený na žltom plagáte k celej sérii. Arby má – a aj v tomto je zvláštna symetria s Wilsonom – zvláštnu, svojskú etiku, ktorá nemá nič spoločné s ľudskou prirodzenosťou, so základnými ľudskými emóciami. Je zároveň možno jedinou postavou z celého seriálu, o ktorú divák Utopie nepociťuje žiadne obavy bez ohľadu na vývin deja.

Arnlótur Thórir

Dielo: Ratolesť (2013)

Autor: Audur Ava Ólafsdóttir

 

22 ročný mladý muž. Ryšavý. Vysoký. Chudý. Brat postihnutého dvojčenca. Otec ho láskavo volá Lobbi, Dabbi či Addi, vždy so zdvojeným písmenom uprostred mena. Ako priznáva, v podstate vyrastal v skleníku, nie metaforicky, ale doslovne. Je vlastníkom neobvyklej islandskej ruže osemlupienkovej, ktorá je ružovofialová a bez tŕňov. Ako priznáva, sedem žien ho videlo nahého. Náhodne sa stane otcom geniálnej dcéry, s ktorou sa stretne až vtedy, keď odíde do cudzej krajiny, ktorej meno nepoznáme. Tam ho miestni ľudia v miestnom jazyku nazývajú „chlapec od ruží.“

Adam Skielco

 

Dielo: Kocúr a zimný človek (1994)

Autor: Ján Johanides

 

Skielco, Adam alebo pán Skielco sa narodil roku 1922, keďže roku 1992, keď sa odohráva dej novely, mal 70 rokov. Žije vo „väčšom meste významnom nielen priemyslom a železničným prekladiskom, na jednotvárnom panelákovom predmestí sivom ako zvetraný dechtový papier“ v trojizbovom byte, kvôli ktorému ho chce jeho suseda z prízemia zavraždiť. Má kocúra, ktorého volá Kráľovič Kožuško. Skielco, napriek svojmu nepravdepodobnému menu, vyzeral „natoľko obyčajne, že každý, i ten najskúsenejší policajný úradník by bol v pomykove, keby mal opísať jeho tvár.“ Za vojny bol v Mauthausene, potom slúžil v Piatej US armáde, kde získal hodnosť seržanta. Ako vyučený dekoratér a reklamný aranžér za socializmu maľoval heslá a transparenty. Sám seba označuje za „spotrebovaného“ alebo „zimného“ človeka. Je alkoholik a gurmán.