Cleon

Dielo: Nadácia (Foundation, seriál, 2021)

Autor: Isaac Asimov, David S. Goyer, Josh Friedman

Cisár Galaktickej Ríše Cleon je v seriáli Nadácia zaujímavou postavou z dvoch dôvodov: jednak je to cisársky klon, a predovšetkým existuje súčasne v troch paralelných verziách vo veku chlapca, muža a starca. Vďaka tejto trojpodstate sa klon neodchyľuje od svojho určenia a povahy, odovzdáva skúsenosti a vychováva následníka. Má príležitosť radiť sa sám so sebou, obsiahnuť všetky aspekty svojej osobnosti, vivieť v zrkadle vlastné chyby. Vládne vždy prostredný klon, nazývaný Brat Deň, radí mu Brat Súmrak a po boku majú učiaceho sa Brata Úsvit. Cleonovým poslaním je byť vládcom Ríše a byť vernou podobou svojho predchodcu, naplniť úlohu, ktorá bola napísaná, opakovať život a poslanie kohosi iného, kým sa má stať čo najvernejšie, bez odchýlky a bez reptania. Individualita je chyba, jedinečnosť je odchýlka, súkromie musí byť vedľajšie a neškodné, bez vplyvu na osobnosť vládcu. Doba sa mení a impérium čelí novým skúškam, preto sa aj Cleon musí rozhodnúť, nakoľko sa môže, alebo skôr musí odkloniť od tradície, aby zachránil Ríšu.

V pôvodnej knižnej predlohe Isaaca Asimova nebol Cleon trojpostavou a za jeho predobraz sa považuje rímsky cisár Justinián I. V seriáli sa po jeho boku ocitá ženská postava Eto Demerzel (v knihe muž), ktorá je jedným z posledných existujúcich robotov; Demerzel je strážkyňou kontinuity, privádza vždy nový klon a odprevádza starý, dozerá na to, aby duch cisárstva zostal zachovaný. Seriál kladie Cleonovej existencii niekoľko otázok: problém osobnej individuality a iniciatívy, problém viery a duše, osudu a vyvolenosti. Len málokto si môže byť taký istý sám sebou ako Cleon, a predsa práve táto sila musí zápasiť so slabosťou a zlyhaním, ako klon sa zdá byť vyvoleným spomedzi ľudí, a predsa je v istom zmysle nedostatočnou a neúplnou ľudskou bytosťou, takže medzi privilégiom a obeťou, medzi požehnaním a prekliatím je tenká hranica. V mytológii cisárstva reprezentuje trojicu otca, syna a ducha, čo ešte podčiarkuje epizóda jeho náboženskej púte, ako klon je nezrodený a jeho duchovnou matkou je robotická, nefyzická, nestarnúca Demerzel.

Albert Cinoc

 

Dielo: Život návod na použitie (La Vie mode d´emploi, 1978)

Autor: Georges Perec

 

Cinoc obýva byt na šiestom poschodí v dome na fiktívnej parížskej ulici Simon–Crubellier č. 11. Keď sa sem v roku 1947 nasťahoval, pred ostatnými nájomníkmi vyvstal problém, ako jeho meno správne vyslovovať. „Sinok”, čiže sinoque znamená „ťulpas”, a tak bolo treba byť obozretný; prvé „c” bolo možné čítať štyrmi spôsobmi a druhé „c” dokonca piatimi, z čoho vzniklo dvadsať rôznych spôsobov, ako toto meno vysloviť. Delegácia nájomníkov sa preto vybrala za pánom Cinocom, aby nedochádzalo k omylom.

Ten im odvetil, že správnu výslovnosť sám nepozná. Jeho prastarý otec z poľského Szczyrku sa volal Kleinhof; avšak z generácie na generáciu sa toto priezvisko u jednotlivých členov rodiny menilo v závislosti od poľských, maďarských, moravských či iných úradníkov, a nadobúdalo podoby Klajnhoff, Keinhof, Klinov, Szinowcz, Linhaus, až sa postupnými permutáciami premenilo na Cinoc s neurčitou výslovnosťou. Jeho nositeľ si na konkrétnu výslovnosť nepotrpel.

Pán Cinoc pracoval na aktualizácii slovníkov Larousse a svoju profesiu nazýval „zabíjač slov”. Kým ostatní kolegovia redaktori obohacovali slovnú zásobu v slovníkoch o nové slová a významy, on im uvoľňoval miesto tým, že vyraďoval zastaralé a neaktuálne heslá. Počas desaťročí svedomitej práce vyradil tisícky slov: nástrojov, jedál, hier, ľudí, ostrovov, zvierat, bohov.

Ako dôchodca sa pán Cinoc pustil do zhromažďovania starých, nepoužívaných slov a počas desiatich rokov tvrdej práce ich zozbieral osemtisíc pre svoj slovník zabudnutých výrazov, v ktorom sa tajilo množstvo pozabudnutých a dnes už ťažko vysloviteľných príbehov.

V nenápadnom príbehu židovského pána Cinoca sa tají veľa z osobitej metódy použitej pri konštrukcii románu Život návod na použitie, ale aj čosi z autobiografie jeho osobitého autora.

 

Carlos Brauer

 

Dielo: Dům z papíru (La casa de papel, 2002)

Autor: Carlos María Domínguez

 

Carlos Brauer je hlavnou, hoci nepriamou postavou príbehu, ktorú jeho rozprávač nikdy nestretne a nikdy s ňou neprehovorí. K Brauerovej existencii ho privedie kniha s venovaním a smrť jednej čitateľky. Brauer je postava–čitateľ, obyvateľ krajiny textu, vášnivý čitateľ a zberateľ kníh. Žije v literatúre a pre literatúru, knihy tvoria jeho svet, identitu, pamäť. Bojuje s prachom a hmyzom. Intenzívne číta a svoje knihy zaplavuje poznámkami a značkami, je skôr typ dobyvateľa než cestovateľa a knihám obetuje všetky peniaze i všetok čas. Krajina kníh, ktorú Brauer obýva, však nie je idylickým útočiskom, ale nebezpečnou, divou džungľou, v ktorej striehnu všetky nebezpečenstvá divokej prírody: strata identity i strata pamäte, falošné stopy a strata orientácie, požiare a čudné hlasy, samota a démoni. Je to nekonečný labyrint rozprestierajúci sa v čase, v ktorom možno stretnúť iné postavy a iné diela, alebo presnejšie: všetky postavy a všetky diela.

Lenina Crowne

Dielo: Prekrásny nový svet (Brave New World, 1931)

Autor: Aldous Huxley

 

Lenina Crowne je vzornou, typizovanou obyvateľkou utópie Prekrásneho nového sveta. Robí presne to, čo má; túži presne po tom, po čom túžiť má; je to normálna, obyčajná, spokojná obyvateľka bez túžob, ambícií, sebareflexie, sebanepokoja. Nie je taká zo strachu, z poslušnosti, z donútenia: naozaj taká chce byť. V Huxleyho svete tak vzorne dokumentuje skrytú totalitu bezduchosti, ale z iného pohľadu vôbec nie je dieťaťom vzdialenej budúcnosti, ale príkladom už dnes bežnej osoby, ktorej na uspokojenie úplne stačí ponúkaný tovar, pôžitok, šport a rozsah názorov. Reprezentuje typ človeka, ktorý si pre svoje uspokojenie vyberá len z ponuky existujúcich jedálnych lístkov (tovarov, služieb, pôžitkov, programov a názorov), bez najmenšej potreby vymyslieť si vlastné, vystúpiť z predpripraveného zoznamu a čo len pocítiť vlastný pocit alebo si pomyslieť vlastnú myšlienku. V Huxleyho utópii sa Lenine darí, keďže je to svet zameraný na konzum, v ktorom sú knihy zakázané a samota je neslušná.

 

Cestujúci

 

Dielo: Kreutzerova sonáta

Autor: Lev Nikolajevič Tolstoj

 

Neznámy, anonymný cestujúci vlakom v poviedke Leva Nikolajeviča Tolstého reprezentuje typickú postavu ruskej literatúry, typickú postavu svojho autora, postavu, pre ktorú ruskú literatúru v istom veku obdivujeme a v istom veku je nám podozrivá. Cestujúci má radikálne, odmietavé názory na spoločnosť, na pokrok, na názory svojej doby. Je jedným z prorokov ruskej literatúry a Tolstého literatúry zvlášť: negatívny prorok, kazateľ, ktorý nám nevie dať pozitívny príklad, kritik, ktorý vidí svet z radikálnej perspektívy obrátený hore nohami, ponorený v hriechu. Reprezentuje postavy, ktoré sú veľmi vďačné v literatúre, no veľmi problematické v živote. Cestujúci rozpráva rozprávačovi poviedky svoj životný príbeh a svoje názory na život, spoločnosť a svet. V dejinách literatúry patrí k zriedkavým kritikom hudby ako takej. V istej chvíli povie svoj názor na hudbu, názor, ktorý je veľkým odmietnutím a zároveň veľkou poctou hudbe. Hudba podľa neho vzbudzuje veľké, no abstraktné emócie, vzrušenie, ktoré nenachádza svoje uspokojenie. Hudba je teda symbolom všetkého neúčelného, iluzórneho, pochabého, čo neslúži konkrétnemu účelu, konkrétnemu mravnému prikázaniu. Čo hovorí cestujúci o Beethovenovej Kreutzerovej sonáte (menovite o úvodnom Preste), hovorieval Tolstoj napríklad o Shakespearovi. Cestujúci je negatívny kritik, dôsledný vo svojej viere, vo svojej zatrpknutosti, kritik, ktorý s polovicou svojej duše odmieta aj polovicu ľudského sveta. V týchto postavách akoby ruská literatúra spísala dejiny svojich revolúcií a revolucionárov, ľudí, ktorí pre idey prestávajú vnímať ľudí a pre hriech nevnímajú hodnoty.

Bunky Collier

 

Dielo: The Knick (2014-)

Autor: Jack Amiel, Michael Begler

 

V príbehu newyorskej nemocnice zo začiatku 20. storočia je niekoľko ústredných, plasticky vykreslených postáv: každá so svojimi silnými i slabými stránkami, každá so svojou výnimočnou i pozemsky prízemnou polovicou. Kým sa diváci trápia nad čoraz zamotanejšími a depresívnejšími osudmi hlavných protagonistov, ktorí sa stále viac zamotávajú do sietí svojich vášní, závislostí a slabostí, v úzadí zostáva niekoľko vedľajších postáv, z ktorých najmä jedna je paradoxným nehybným stredom osudov a vášní. Je to postava mafiánskeho bossa Bunkyho Colliersa. Na rozdiel od ostatných postáv, o neho nemá nikto strach a ani tie najmenšie obavy. Zatiaľ čo všetci ostatní sa berú priveľmi vážne, rozohrávajú svoje hry a majú pre ostatných pripravenú premyslenú taktiku pretvárky, Bunky hovorí a jedná oslobodzujúco priamo a úprimne. A zatiaľ čo ostatní sa topia vo svojich závislostiach a vášňach, je to Bunky, kto im tieto pôžitky poskytuje a manažuje obchod s nimi. Bunky Collier je paradoxne aj jeden z mála humorných prvkov celej série.

Reprezentuje tak postavy, ktoré sú asymetrickými stredmi, nehmotnými ťažiskami, nenápadnými prvkami, ktoré vyvažujú celú stavbu diela do stability fungujúceho celku, nenápadné výnimky paradoxného pôvabu.

Jára Cimrman

 

Autori: Jiří Šebánek, Zdeněk Svěrák, Ladislav Smoljak

 

 

Nepochybne najväčšia a – žiaľ až dnes – najoceňovanejšia česká osobnosť. Jára Cimrman je okrem iného dramatik, básnik, hudobník, filozof, učiteľ, vynálezca, buditeľ a cestovateľ. Narodil sa vo Viedni niekedy v rokoch 1869 – 1874 česko-rakúskemu manželskému páru. Svojou genialitou výrazne pohol celým 20. storočím, hoci nebol svojou dobou pochopený a ocenený. K Cimrmanovej rehabilitácii prispel až objav jeho písomnej pozostalosti v obci Liptákov. Tak rozsiahle a geniálne dielo čelilo v prvom momente podozreniam z plagiátorstva, no tieto podozrenia boli správne vyvrátené argumentom, že by muselo ísť o niekoľko prinajmenšom priemerných géniov, ktorí by za takýmto podvrhom stáli. Jára Cimrman v sebe zahŕňa všetky najlepšie tradície českého ducha a ako sa postupne odhaľuje, jeho rozhodujúca prítomnosť stála za väčšinou dôležitých vynálezov, udalostí a diel vo svete. Dá sa povedať, že my všetci dodnes spočívame v jeho tieni.

Existenciu Járy Cimrmana dobre ilustruje jeho filozofická koncepcia externalizmu: Cimrman vlastne existuje všade vo svete okrem seba samého.

Joe Cooper

 

Dielo: Killer Joe (film, 2011)

Autor: Tracy Letts

Joe Cooper je policajný detektív a popritom aj nájomný vrah. Vo filme Killer Joe si ho najíma rodina Smithovcov na vraždu kvôli poistke. Uprostred tejto rozháranej a všetkými neduhmi trpiacej rodiny pôsobí Joe ako stelesnenie elegancie, šarmu, inteligencie, ale aj zmyslu pre spravodlivosť a férovosť. Prichádza k nim z iného, vyššieho sveta, v ktorom je aj zlo chladnejšie, cynickejšie, elegantnejšie a zvrátenejšie. V rodine Smithovcov však Joe nachádza niečo vzácne, nepravdepodobné a výnimočné: dcéru Dottie, ktorá takisto patrí do iného sveta.

Na postave Joa Coopera je zaujímavé aj to, že je zrodený z mytológie americkej popkultútry. Hoci jeho predkov možno vystopovať až do čias westernov, patrí k archetypom vydestilovaným eklekticizmom bratov Coenovcov, Quentina Tarantina a Davida Lyncha, teda tvorcov, ktorí z pôvodného kultúrneho materiálu vytvorili osobité, pretransformované typy, kombinujúce často protikladné kvality irónie a krutosti, sympatie a zvrátenosti. Samotný film Killer Joe pôsobí ako variácia na filmografiu bratov Coenovcov – tradičné žánrové prísady sú skombinované v podobnom pomere; dvojica Joe – Dottie má zase obdobu v dvojici India – Charlie z filmu Stokerovci. Aj preto máme dojem, že Joe prichádza do príbehu z iného filmu, že k nemu patrí skôr typologický charakter filmovej postavy, než občiansky životopis; pôsobí ako niekto dokonale znalý Lynchovho sveta, zatiaľ čo Smithovci o Lynchových filmoch a ich sofistikovanej zvrátenosti nikdy nepočuli. Joe Cooper je skrátka postava, prechádzajúca v rôznych obmenách z filmu do filmu; možno ho stretnúť v rôznych snímkach, zdá sa, že stále cynickejšieho, zvrátenejšieho a unavenejšieho, hoci občas nájde svoju spriaznenú dušu, ako Joe v postave Dottie.

Obyčajný človek

Dielo: Obyčejný život (1934)

Autor: Karel Čapek

 

Hlavným hrdinom Čapkovho románu je obyčajný človek, dôchodca, ktorý sa rozhodne spísať príbeh svojho života. Pri spomínaní na svoj život objaví nielen zapadnuté spomienky, ale celé osobnosti, ktorými kedysi, na svoje prekvapenie, bol, a im prislúchajúce možné paralelné životy. Obyčajný človek – počas celého románu nezaznie jeho meno – pred sebou postupne rozvinie všetky zásadné príbehy svojho života, vrátane tých, na ktoré nespomína rád, ktoré v ňom žili po celý čas, hoci mimo zraku jeho vedomého Ja. Obyčajný život obyčajného človeka sa ukáže byť závratným, fascinujúcim, no i krutým dobrodružstvom plným subtílnej krásy i pekelných priepastí. Jeho mnohoznačnosť je mnohoznačnosťou každého života i každého románu. Príbeh obyčajného človeka je, verne zaznamenaný, vždy existenciálnou drámou (alebo, v Čapkovom podaní, existenciálnou detektívkou). Je to však zároveň príbeh zaznamenaný a v tomto sa Čapkov obyčajný človek stretáva s Proustovým Marcelom. Rozprávač až v momente písania, vtedy, keď musí použiť slovo, keď ho už vysloví, keď nemôže preskočiť myšlienku a koniec vety, až vtedy sa plne konfrontuje so skrytými hlasmi, udalosťami a motívmi svojho života. Až počas písania natrafí na veci, ktoré tu po celý čas boli a o ktorých po celý čas nevedomky vedel a spoznáva v sebe žalobcu, obhajcu i obžalovaného, ale i dieťa, mladíka a starca, romantika, poctivca i zvrhlíka, zástup svojich predkov a celý zástup obyčajných ľudí, lebo, ako obyčajný človek zisťuje, „každý z nás je my, každý je zástup, ktorý sa stráca v nedohľadne.“

Čitateľ

 

Každé dielo sa obracia ku – vo svojej podstate fiktívnej – postave čitateľa, ktorým sa na istý čas môže stať každý z nás (tak ako sa to deje práve teraz). Rôzne diela pristupujú k tomuto svojmu fiktívnemu partnerovi rozlične: sú diela, ktoré toho od svojich čitateľov veľa nepožadujú a naopak, prispôsobujú sa im; iné diela si svojho čitateľa pretvárajú na svoj obraz, niekam ho vedú a nezriedka ním citovo, intelektuálne či esteticky manipulujú; a ešte iné diela proti svojim čitateľom bojujú, vytvárajúc si tak vlastne fiktívneho (dokonalého) čitateľa, ktorým sa nik z reálnych ľudí nestane. Ako bolo pri istej príležitosti povedané, v detektívkach už bol vrahom kdejaký záhradník, mohol by ním byť priamo autor, a zostáva už len napísať detektívku, v ktorej by bol vrahom práve čitateľ. Skutočne jestvujú diela, snažiace sa urobiť zo svojich čitateľov vinníkov, prebudiť v nich svedomie, pocit viny, ukázať na nich prstom. Karel Čapek vo svojom románe Obyčejný život spravil neobyčajným hrdinom skutočne obyčajného človeka, ktorého obyčajnosť a všednosť vlastne robí románových hrdinov z každého, ľubovoľne zameniteľného čitateľa. Naproti tomu stvoril Umberto Eco v románe Meno ruže knihu, ktorá svojho čitateľa zabíja.

Zvláštnym spôsobom robí zo svojich čitateľov fiktívne postavy Franz Kafka (resp. Max Brod): svoje texty kázal svojmu priateľovi zničiť a každý čitateľ, ktorý k týmto textom usadá, si môže túto svoju nesamozrejmú, vo svojej podstate fiktívnu pozíciu uvedomiť.