Dag

 

Dielo: Dag (seriál, 2010 – 2015)

Autori: Øystein Karlsen, Kristopher Schau

 

Dag Refsnes je manželský poradca, ktorý dopoludnia väčšine párov odporúča rozchod a popoludní dôkladne zamyká dvere svojho bytu pred svetom, aby mohol zostať sám so sebou, knihami, filmami, hudbou a dobrým jedlom. Je inteligentný, sarkastický, nekompromisne úprimný, ale predovšetkým je to citlivé dieťa, ktoré svojmu strachu zo sveta a z ľudí podriadilo celý svoj život. Dag je príkladom človeka, ktorý úspešne realizuje svoju fóbiu a namiesto toho, aby v boji medzi sebou a svetom robil sekundanta svetu, aby sa prispôsobil, premohol sa, naučil sa akceptovať objektivitu a moc sveta, dokázal si všetko prispôsobiť svojmu plachému a introvertnému Ja, ktoré dobrodružnej nevyspytateľnosti sveta stavia do cesty pevné hradby bezpečnej nemennosti, predvídateľnosti a maniakálneho plánovania. Všetko, čo zraňuje a zneisťuje, zostáva na druhej strane dobre zamknutých dverí. Vo vnútri je bezčasové kráľovstvo idylického bezpečia, ktorému vládne dieťa.

Dag denne stretáva nešťastné páry, čo ho len utvrdzuje v nedôvere k vzťahom, má jediného priateľa Benedicta, ktorý reprezentuje skôr opačné póly jeho povahy, a časom ako terapeut akceptuje aj Ernsta čoby vlastného terapeuta, ktorý mu rozumie, vidí doň a dokáže mu dať spätnú väzbu, hoci aj ako podpichnutie, výzvu a nepríjemné zrkadlo.

V postave Daga sa spája odľahčený humor a existenciálny strach, prednosti i absurdity doby, výstižná karikatúra Daga v každom z nás.

 

Demogorgon

 

Dielo: Komentár Lactantia Placida

Autor: anonymný opisovač

 

Demogorgon je slovo, ktoré pravdepodobne vzniklo ako chybný prepis slova demiurg z komentára  Lactantia Placida (4. storočie). Vzápätí však začalo žiť svojím vlastným čulým životom. Jean Seznec zhrnul históriu tejto bytosti nasledovne: „Demogorgon je gramatická chyba, ktorá sa stala bohom.“

O veľký vplyv Demogorgona sa zaslúžil Boccaccio svojím dielom Genealógia pohanských bohov (1360). Demogorgon bol považovaný za predchodcu všetkých bohov, „nadprirodzenú bytosť trojitého sveta,“ najvyššiu bytosť, ktorej meno sa nesmie vyslovovať. Zo slova demiurg tak vznikol nový pojem, ktorého sa chopili mnohí autori a rozvíjali v ňom svoje vízie prapôvodnej božskej bytosti.

John Milton spravil z Demogorgona démona chaosu, Ariosto umiestňuje Demogorgov palác do Himalájí. Voltaire vo svojej satirickej poviedke Platónov sen pripisuje Demogorgonovi dokonca stvorenie Zeme – za ktorej nedokonalosť je vysmiaty ostatnými demiurgami. Demogorgon sa objaví aj v Moby Dickovi, v Shelleyho Oslobodenom Prométeovi a báseň mu venuje aj Álvaro de Campos, heteronymum Fernanda Pessou a v nej si neželá uzrieť tajomstvo a pravý účel bytia – prosí o to, aby mu bolo ponechané videnie toho, čo je, fasády sveta s „domami a ľuďmi.“ V súčasnosti spravil Demogorgon kariéru v počítačovej hre Dungeons & Dragons.

Demogorgon je zdanlivo groteskný príbeh chyby, ktorá stvorila novú bytosť, avšak vo svojej podstate je to prototyp všetkých fiktívnych bytostí. Poukazuje na to, že stačí zasiať semiačko do ľudskej predstavivosti a okamžite z neho vyrastú príbehy a mýty, filozofické a náboženské koncepcie. Je teda prototypom mýtov a archetypov (Jung), ľudskej fantázie a nábožnosti. Pripomína povestné zrnko piesku, okolo ktorého sa vytvorí perla, vznikne kryštál alebo sa objaví zemetrasenie, vyvolané mávnutím motýlích krídel. Dokumentuje teda vznešenú, ale aj hrozivú schopnosť človeka rozvíjať a domýšľať idey a brať ich vážne. V konečnom dôsledku je preto fiktívny Demogorgon našou najvlastnejšou skutočnosťou.

 

Donnie Darko

 

Dielo: Donnie Darko (2001)

Autor: Richard Kelly

 

Donnie Darko je americký teenager, má dve sestry, chodí na strednú a okrem typických problémov dospievania má psychické problémy, ktoré kulminujú, keď ho osloví Frank, imaginárna bytosť v kostýme hororového zajaca. Donnie je inteligentný mladík, ktorý naráža na všetky schematizmy „dospelej“ spoločnosti: prudérnosť, falošnosť, pretvárka, moralizovanie. Je našim sprievodcom dospievaním, modernou spoločnosťou, ale aj jednou epochou s jej typickým štýlom módy, hudby a prístupu k životu. Donnieho voľby, ako sa počas filmu ukazuje, sa odohrávajú medzi „strachom“ a „láskou“: Frank ho núti voliť stále radikálnejšie, stále osobnejšie, až napokon ide o voľbu života a smrti, seba i ostatných. Donnie je ešte niečím: skrytým, tajným hrdinom, ktorého voľby a obety nik nevidí – je neviditeľným hrdinom, ktorý rozhoduje o alternatívach života a zároveň ich maže. Je verziou Holdena Caulfielda; protagonistom filmu o dospievaní, o povahe našej spoločnosti, o Amerike konca 20. storočia, a zároveň tajomným protagonistom mysteriózneho sci-fi filmu o alternatívnych svetoch a cestovaní v čase. A Donnie Darko je ešte niečím: je prvou zo zaujímavých postáv herca Jakea Gyllenhaala, začiatkom genézy jeho výrazných a osobitých postáv.

 

James Keziah Delaney

Dielo: Taboo (2017)

Autori: Steven Knight, Edward Hardy, Tom Hardy

 

James Delaney sa v roku 1814 vracia do Londýna na pohreb svojho otca. Väčšina ľudí ho považovala za mŕtveho, keďže pred dvanástimi rokmi sa loď, na ktorej sa plavil do Afriky, potopila. Po otcovi zdedil územie na západnom pobreží Ameriky, obývané Indiánmi, ktoré sa ukáže byť príliš cenné pre Britov, Američanov i všemocnú Východoindickú spoločnosť. James prichádza úplne sám, ale tvrdohlavo sa púšťa do boja.

James Delaney nepatrí do Londýna s jeho intrigami, salónmi, európskou dekadenciou a zákulisnou politikou. Je to postava, ktorá nezapadá, hrdina, ktorý nám cez trecie plochy ukazuje spoločnosť, dobu, prostredie, postavy. Neprichádza preto, aby cez spoločnosť šikovne prekľučkoval, je rozhodnutý rozvrátiť ju, zmeniť a zničiť. Od ostatných sa líši svojou uvzatosťou, no najmä schopnosťou sebaovládania. Jeho agresivita, energia, výbušnosť a sila sa v Afrike obrátili dovnútra. Vďaka tomu pôsobí ako kameň, ako meteor, ktorý je schopný a ochotný zraziť sa so zemou. Za svoju odlišnosť vďačí do veľkej miery dvom cudzorodým, barbarským vplyvom: pobytu v Afrike a indiánskej matke.

Don Illán & Dekan zo Santiaga

Dielo: Libro de los ejemplos del Conde Lucanor y de Patronio (1335)

Autor: Don Juan Manuel

 

Dekan zo Santiaga navštívil dona Illána v Tolede, aby sa od neho naučil kúzelníckemu umeniu. Don Illán, vyhlásený majster v umení mágie, ho najprv požiadal o sľub, že ak raz bude potrebovať pomoc on, dekan mu pomôže; potom povedal slúžke, aby s prepelicami na večeru počkala na jeho pokyn.

Don Illán viedol svojho hosťa do podzemia, keďže umeniu mágie sa možno naučiť len na odľahlých miestach. Čoskoro ich navštívili poslovia so správou, že dekan bol menovaný biskupom. Vtedy don Illán požiadal svojho hosťa o uvoľnené dekanské miesto pre svojho syna ako prejav vďaky za zasvätenie do umenia mágie. To dekan odmietol, keďže miesto už sľúbil strýkovi z otcovej strany. V priebehu rokov sa z dekana stane arcibiskup, kardinál a napokon dokonca pápež; uvoľnené miesto však vždy musí prenechať niekomu zo svojej rodiny a syn dona Illána musí čakať. Keď novému pápežovi don Illán vytkne nesplnenie dávneho sľubu, ten ho dá vyhnať, pohrozí mu väzením a odmietne mu dať jedlo na cestu. Vtedy don Illán odvetí: musím si teda dať prepelice, pripravené na dnešnú večeru, ale jesť budem sám. Obaja muži sa ocitnú späť v podzemí Toleda, v ten istý večer, ako sa stretli. Dekan sa zahanbí a rýchlo opustí dom dona Illána.

Príbeh dekana je jedným zo série príbehov s podobnou štruktúrou; Juan Manuel ho prevzal z arabských zdrojov, ktoré takisto nemusia byť pôvodné. Príbeh o mužovi, ktorý v priebehu okamihu prežije týždne a roky života zaujal Borgesa, ktorý v poviedke Tajný zázrak nechá Jaromíra Hladíka prežiť v sekundách pred popravou čas dostatočne dlhý na to, aby dokončil svoje dielo. Ambrose Bierce vytvoril postavu Peytona Farquhara, ktorý v sekundách svojej popravy stihne odsnívať svoj útek, cestu lesom a zvítanie sa s manželkou. Ide o postavy stelesňujúce archetypálnu predstavu infinitezimálneho času a ľudského vedomia: okamih expanduje do potenciálnej večnosti. Ak spomalíme vnímanie, žijeme večne. Túto myšlienku nám môže vnuknúť sen, v ktorom často prežívame dlhé časové obdobia v niekoľkých okamihoch; aj preto ide o univerzálny archetyp, s ktorým sa stretávame v rôznych literárnych tradíciách.

Najkomplexnejšie túto ideu infinitezimálneho času ako priestoru večnosti zhrnul zrejme Ján Křesadlo ústami hrobára v poviedke Vteřina a věčnost.

 

Larry „Doc“ Sportello

 

Dielo: Inherent Vice

Autor: Thomas Pynchon (román, 2009), Paul Thomas Anderson (film, 2014)

 

Doc je trochu netradičné súkromné očko z Los Angeles začiatku 70-tych rokov. Telom aj dušou patrí k hippies a sprevádza nás z éry bezstarostnej uvoľnenosti do hustnúcej paranoje veľkých korporácií, politických a mocenských konšpirácií. Práve Doc je vhodným prieskumníkom nedozernej siete veľkej konšpirácie: na svojom nekončiacom drogovom tripe absorbuje všetky náznaky, odbočky, indície a súvislosti a je schopný intuitívne ich pretvárať do veľkých ornamentálnych sietí surreálnej a halucinogénnej substancie. Riadi sa viac intuíciou než logikou, nestavia sa do cesty nijakému náznaku, nijakej interpretácii a tak je schopný mapovať veľkú sieť Zlatého tesáka, infiltrujúceho pašeráctvo, drogy, zubárov, prostitúciu, developerstvo, neonacizmus, FBI i súkromné kliniky na liečbu závislostí. Zdá sa dokonca, že práve Doc je tým správnym uzlom, schopným odhaliť jednotlivé vlákna: na stopu ho privádza jeho bývalá priateľka, nitky jeho klientov sa podivuhodne zbiehajú, jeho schopnosť žiť v miernej paranoji zdá sa zodpovedá adekvátnemu stavu reality, hmlisté kontúry hašišového oparu charakterizujú aj nejasnosti prekrývajúcich sa mocenských záujmov a rozpínavé kontúry halucinogénnych stavov sú najlepšou metódou, ako prepájať zdanlivo oddelené objekty všetko prenikajúcou konšpiráciou. Doc možno neodhalí štruktúru mocenskej pavučiny a neodkryje presný plán jej úrovní, ale je schopný preplávať bez ujmy jej ohybným, elastickým labyrintom, absolvovať čudesný trip organickým a viacúrovňovým telom tejto mohutnej chobotnice.

 

 

Omovia a Draagovia

Dielo: Fantastic Planet (La planète sauvage, 1973)

Autor: Stefan Wulf, René Laloux, Roland Topor

 

 

Omovia a Draagovia sú obyvateľmi planéty Ygam. Draagovia sú omnoho väčší, s modrou pokožkou, vládnu na planéte Ygam. Sú to racionálne, duchovné bytosti, na vysokom stupni vývoja. Oddávajú sa meditáciám, skúmajú život iných planét a bytostí. Vytvorili rozvinutú civilizáciu, ktorá smeruje k duchovným cieľom.

Omovia sú oproti Draagom miniatúrne, zaostalé bytosti, ktoré žijú buď v divom, primitívnom stave v opustených parkoch, alebo sú chované v zajatí ako domáce zvieratá pre deti Draagov. Omovia pochádzajú zo vzdialenej planéty, Draagmi sú považovaní za nepríjemných, no skôr bezvýznamných škodcov, ktorých treba raz za čas vystaviť deratizácii.

Omovia však žijú skrytý, Draagmi nepoznaný život inteligentných spoločenstiev, ktoré sú však na primitívnom stupni vývoja. Tvoria vzájomne znepriatelené kmene, ktoré majú svoje náboženstvá, mýty, zvyklosti a rituály.

Omovia (homonymum s fr. homme) sú ľudia, prežívajúci na planéte Ygam. Avšak za symbol ľudstva možno považovať obe rasy: chladných a racionálnych Draagov i primitívnych Omov ako dve strany tej istej mince, v odvekom strete vyspelej a „barbarskej“ civilizácie (Rimania a barbari, Západní kolonisti a kmene Afriky a Oceánie, Španieli a Indiáni, Nacistické Nemecko a „nižšie rasy“). Omovia a Draagovia sú teda fiktívne bytosti, symbolizujúce ľudí vo všeobecnosti. Vo filme Fantastic Planet dospejú k vzájomnému zblíženiu a spolupráci po tom, čo vo vyhrotenom konflikte Omovia odhalili slabé miesto Draagov.

Dvojčatá

Dielo: Veľký zošit (román, 1986, film 2013)

Autor: Agota Kristof

 

Dvojčatá sú dvojhlasým rozprávačom svojich zážitkov z vojny, ktoré zapisujú do Veľkého zošita. Pochádzajú z Veľkého Mesta, no rodičia ich poslali do Malého Mesta k starej mame. Starú mamu volajú ľudia Bosorka. Ona svojich dvoch vnukov volá Sukini synovia.

Dvojčatá sa zoznamujú s prostredím Malého Mesta. Zoceľujú sa cvičeniami: cvičia si nehybnosť, odolnosť voči bolesti a nadávkam, slepotu a hluchotu. Učia sa, ako prežiť. Všade chodia spolu, vždy hovoria „my“ a úspešne sa prispôsobia systému, bez najmenšieho sentimentu, pretvárky, zdvorilostného maskovania. Stanú sa dokonalým zrkadlom vojnovej spoločnosti, ktorá vyzdvihuje jedinú hodnotu: Prežiť.

Dvojčatá sú maďarskými, strohejšími príbuznými urozprávaného Oskara Matzeratha.

 

Dr. Emmanuel Droz

 

Dielo: The Piano Tuner of Earthquakes (film, 2005)

Autori: Stephen Quay, Timothy Quay, Alan Passes

 

Džin

 

Džinovia (arabsky sing. muž. džinní, žens. džinna) boli stvorení pred ľuďmi z bezdymného ohňa samúm, čo ich radí medzi anjelov, stvorených zo svetla a ľudí, stvorených z prachu. Sú nehmotní, no smrteľní, dokážu vystúpiť do najspodnejšieho neba a načúvať anjelom, vďaka čomu môžu radiť mágom a veštcom. Radia aj básnikom, kvôli čomu Mohamed brojil proti básnikom; sám sa pritom musel obhájiť pred obvinením, že ho neinšpirujú anjeli, ale džinovia. Džinovia na seba berú rozmanité podoby zvieracie i ľudské. Obývajú temné zákutia, studne, hnojiská, záchody, hrobky či rumoviská, teda miesta na okraji ľudského sveta, nesúce znaky pôvodného chaosu a rozkladu. Vedie ich Iblís (Diabol), padlý Anjel, ktorý sa odmietol pokloniť Adamovi – jeho pád je teda i ontologickým pádom k bytostiam nižšieho rádu. Džinovia sú dobrí i zlí, veriaci i odbojní, keďže Mohamedove posolstvo platí ľuďom i džinom. Medzi odbojných džinov patria máridovia („vzbúrenci“) a ifrítovia, ale poznáme i džinov pomocníkov (auni).

O dôležitosti džinov svedčia i rozprávania Tisíc a jednej noci. Hneď prvé rozprávanie Šeherezády po svadobnej noci je o kupcovi a džinovi. Kupec sa rozloží pod stromom a nešťastnou náhodou zabije džinovho syna, keď odhodí kôstku ďatle. Arabi totiž, kým ponoria vedro do studne, vojdú na záchod či na iné miesto, kde by mohli ublížiť neviditeľným džinom, prednesú formulku „Dastúr já mubárakún“ („S dovolením, vy požehnaní“), čo kupec zabudol spraviť. Džin chce z pomsty kupca zabiť, no vykúpia ho traja starci rozprávaním svojich podivuhodných príbehov, ktoré džina zaujmú.

V druhom Šeherezádinom príbehu o rybárovi a džinovi ifrítovi sa dozvieme čosi o psychológii džinov. Tohto džina zaklial Šalamún a uzavrel ho do fľaše; po prvých sto rokoch vo fľaši hodenej do mora si džin pomyslel: kto ma vyslobodí, toho obohatím naveky; po ďalších sto rokoch si povedal: kto ma vyslobodí, tomu otvorím poklady zeme; po ďalších štyristo rokoch si predsavzal: kto ma vyslobodí, tomu splním tri želania; až sa napokon rozhodol: kto ma vyslobodí, toho zabijem. Rybár však džina preľstí a ten sa mu napokon za vyslobodenie odplatí tým, že mu ukáže jazero s farebnými rybami, čím ho votká do iného príbehu, ktorý sa vďaka nemu šťastne rozpletie.