Filip Roth

 

Dielo: Østrov (2019)

Autor: Peter Balko

 

Filip Roth vystupuje v románe Østrov ako fiktívna literárna postava, vytvorená spisovateľom Jakubom Bazom a jej základné vlastnosti sú uvedené na stranách 97-98. Jakub Baza spísal jej tridsaťšesťstranovú komplexnú charakteristiku: ide o 39-ročného neúspešného filmového scenáristu, alkoholika s pohnutými osudmi. Má havranie vlasy, úzky nos, vystupujúce lícne kosti a zasnené, tmavohnedé oči. „Ak by mal súmrak ľudskú podobu, vyzeral by presne ako Roth.“

Roth patrí k takzvaným živým postavám, ktoré sú schopné ožiť, stávajú sa viditeľné pre svojho autora, píšu spolu s ním príbehy a vďaka tomu žijú. Roth je, tak ako niekoľko ďalších živých postáv, unesený a proti svojej vôli používaný v mizerných príbehoch netalentovaných autorov komerčného braku.

Roth je špecifický tým, že je priznanou fiktívnou postavou, ktorá ale ožíva a stáva sa protagonistom príbehu a zároveň aj autorom. Vstupuje do kontaktu so svojím tvorcom, reaguje na príbehy, v ktorých sa ocitá, spoluvytvára svoj fiktívny svet. Okrem svojho jedinečného charakteru reprezentuje aj univerzálny charakter fiktívnych postáv, ich život v príbehoch, vzťah k autorom a vlastný tvorivý potenciál. Pripomína nám dôležitosť vydarených literárnych postáv, ktoré sú schopné priťahovať k sebe príbehy, zakrivovať okolo seba ich časopriestor a meniť svojich autorov.

Holden Ford

 

Dielo: Mindhunter (2017)

Autor: Joe Penhall

 

Holden Ford je mladý vyšetrovateľ FBI, ktorý sa rozhodne skúmať psychopatických vrahov s úmyslom porozumieť im a môcť tak lepšie riešiť závažné prípady. Na rozdiel od obvyklých postáv vyšetrovateľov FBI, Holden je mladý, zvedavý, trochu naivný, ochotný učiť sa, no je vlastne len celkom obyčajný mladý muž, zanietený pre to, čo robí. Absentuje u neho suverenita, presvedčivosť, mimoriadne detektívne schopnosti – je opakom superhrdinu a väčšiny filmových postáv z prostredia FBI. Jeho postupná premena je jedným z hlavných motívov seriálu, pričom je to opäť čisto ľudská a nijako hrdinská premena, rešpektujúca skôr psychologické než žánrové pravidlá. Holden Ford je akousi výnimkou ľudskej obyčajnosti vo svojom žánri. Dokonca aj jeho premena na skúseného a úspešného vyšetrovateľa so sebou nesie negatíva pýchy a cynizmu, najprirodzenejšieho ľudského tieňa tých najobyčajnejších ľudských nerestí.

Horselover Fat

 

 

Dielo: Valis (1981)

Autor: Philip K. Dick

 

Meno Horselover Fat vysvetľuje jeho autor takto: “Filip je řecky milovník koní a Horselover je Konimil. Fat je Tlustý, německy Dick. Takže jste jen přeložil vlastní jméno.” HF je teda preklad mena Philip K. Dick. Dick čiže Horselover o sebe píše:  “Povolaním jsem spisovatel sci-fi. Živí mě výmysly. Muj život je výmysl.” Rozvedený, chystajúci svoju samovraždu, žil naraz v dvoch časoch a na dvoch miestach, teda v dvoch časopriestoroch. Ako Fat bol väčšiu časť deja Valisu prítomný vedľa Dicka, ako jeho tieň alebo jeho schizofrenické dvojča. Občas sa však nevysvetliteľne stratil a nechal svojho autora vystupovať ako literárnu postavu namiesto seba. Najväčší z jeho objavov bol, že vesmír je iracionálny a riadi ho iracionálna myseľ. Horselover Fat je taká vieryhodná fikcia, že svojou materialitou zatieňuje aj svojho autora. Ten sa, mimochodom, svojho času dostal do polemiky s poľským kráľom sci-fi Stanislawom Lemom, ktorého obvinil z toho, že je agent poľskej komunistickej ŠTB a dokonca, že to nie je reálny človek, ale spisovateľské politbyro, ktoré prostredníctvom sci-fi chce urobiť sabotáž na americkú kultúru. V intenciách dickovských konšpirácií by sme mohli tvrdiť, že Horselover Fat je mimikrom Philipa K. Dicka, ktorý si takto zachraňoval kožu pred americkou ŠTB a vlastne pred každou mocou tohto sveta.

 

Vojvoda de Fantomas

Due de Fantomas

 

Dielo: V krajine posledných vecí (1987)

Autor: Paul Auster

 
Sú fiktívne postavy, okolo ktorých je vybudovaný fiktívny svet, vesmír, dejiny, súhrn príbehov a dejov. Niektoré zaľudnia náš svet a stanú sa (proto)typmi, modelmi, šablónami ľudského správania. A potom sú fiktívne postavy, ktoré sa v nejakom diele iba mihnú – a dokonca len raz, ako meno, ktoré autor potom ľahkomyseľne pustí ďalej. Možno vznikli iba ako vedľajší produkt autorovej imaginácie, možno účelovo, možno z neodolateľnej pohnútky byť na chvíľu vtipný alebo strojcom bonmotu. Takýto je Vojvoda de Fantomas, ktorý zaznie v jednej vete Austerovho románu V krajine posledných vecí, v prúde rozprávania baróna prášila Borisa Stepanovicha, ktorý klame, až sa práši, alebo práši, až sa klame, len aby predal čajovú šálku. Inštrumentuje 3-4 stranový monológ, v ktorom vŕši neuveriteľné historky, spomienky vyfabulované pre túto chvíľu, na ktoré vzápätí zabudne. Veta znie: „Byl mezi nimi i jedinečný čajový servis, který kdysi patřil nějakému příslušníkovi francouzského dvora (myslím, že to byl vévoda de Fantomas)…“ Veta i klamanie pokračuje ďalej, ale v čitateľovi uviazne v hlave práve táto postav: vojvoda de Fantomas. Akoby počul hlas rozprávača, používam toto meno práve preto, aby vám ani nenapadlo uveriť môjmu vymýšľaniu, aby bolo evidentné, že nikto taký s takým menom nikdy nemohol existovať. A práve preto – vojvoda de Fantomas už nikdy neprestane žiť, už nikdy neopustí svoje malé dejiny, priestor jedinej vety, už nikdy neprestane fascinovať a vzbudzovať túžbu dozvedieť sa o ňom viac.

Fukaeri

Dielo: 1Q84 (román, 2009)

Autor: Haruki Murakami