Horla

 

Dielo: Horla (Le Horla, 1887)

Autor: Guy de Maupassant

 

Rozprávača tejto Maupassantovej poviedky spoznávame cez jeho denníkové zápisky. Uprostred mája sa ho zmocnia horúčky, ale najmä pocity úzkosti a strachu. Čosi desivé a neviditeľné ho začína obchádzať predovšetkým v noci a postupne vezme jeho životu všetku radosť a bezstarostnosť. Jeho vôle sa zmocňuje ktosi alebo čosi a začína ho ovládať, ktosi sotva tušený siaha ľadovou rukou na jeho podvedomie. Rozprávač si všíma, že niekto (alebo on sám?) v noci pije vodu a mlieko a napokon zistí aj to, že toto čosi – tajomná bytosť – sa pohybuje v jeho dome, zmocňuje sa ho, drží ho vo svojej moci, nedovolí mu uniknúť, parazituje na ňom. Má priehľadnú, avšak predsa len postrehnuteľnú postavu, čo zistí, keď ju raz spozoruje medzi sebou a zrkadlom. Podarí sa mu objaviť článok o tajomnom šialenstve v Brazílii a pochopí, že jedna z temných postáv dorazila až k nemu v jedno slnečné májové popoludnie na brazílskom trojsťažníku. Akoby prostredníctvom hypnózy či sugescie sa dozvie aj meno tejto bytosti: Horla. Pochopí, že sú len dve možnosti: zabiť Horlu alebo seba.

Horla je temná bytosť, nový pán sveta, ktorý si podrobí nedokonalé a slabé ľudstva presne tak, ako si človek podmanil zvieratá. Je dokonalejšia a vyššia než my, neobmedzaná na smrteľné telo z mäsa a kostí, dlhoveká a možno nesmrteľná. Je dávno tušenou hrozbou, možno silou, ktorú sme v minulosti ovládali, zaklínali či držali v područí, no teraz sa vymkla spod našej kontroly a podmaní si ľudstvo. V Horle možno vytušiť Nietzscheho nového, krutého, mocného pána, možno v nej vidieť paralely s pandémiami, ktoré prichádzajú z hlbín pralesov a ovládajú nás hystériou strachu, Lovecraft videl v Horle tajomnú mimozemskú bytosť, ale môže to byť akákoľvek temná, hlbinná sila, šialenstvo, démon, o akých rozprávajú staré príbehy, mýty a rozprávky.

V kontexte Maupassantovej tvorby ide o výnimočnú poviedku hororového rázu, avšak možno ju dať do súvisu napríklad s poviedkou Strach, v ktorej sa zamýšľa nad podobnými fenoménmi a končí ju úvahou o temnom, neviditeľnom démonovi s názvom Cholera. Dodajme, že sám Maupassant na sklonku života trpel depresiami, halucináciami a utkvelými predstavami o tom, že ho prenasleduje neznáme zlo. Pokúsil sa o samovraždu a napokon zomrel v ústave pre choromyseľných, šesť rokov po napísaní poviedky Horla.

 

 

Herald

 

Dielo: Disenchantment (animovaný seriál, 2018)

Autor: Matt Groening

 

Herald je poslom na kráľovskom dvore v krajine Dreamland, kde panuje kráľ Zøg. Má tmavú pleť a mierne zachrípnutým hlasom ohlasuje návštevy, komentuje dianie, vyhlasuje správy alebo presný čas. Funguje ako dnešný moderátor prenesený do rozprávkového stredoveku, zachovávajúc si prvok irónie a sarkazmu. Prostredníctvom jeho hlasu sa dozvedáme o udalostiach v kráľovstve, vo viacerých epizódach nás uvádza priamo do deja. K jeho charakteristike patrí zvolanie „Hear Ye hear Ye!“

To podstatné na postave Heralda je ale to, že je to vedľajšia postava, dotvárajúca nenápadným spôsobom určitý fikčný svet, jeho atmosféru a charakter. Herald je nenápadne vtipná postavička, ktorá sa objaví vždy len na okamih, žije v úzadí, ale vytrvalo nás sprevádza dianím, komentuje ho a vnáša do príbehu svoj vlastný humor. Funguje ako malé koliesko mechanizmu, návratný motív v básni, vtipný slogan na bilbordoch lemujúcich každodennú cestu do práce. Každý fiktívny svet potrebuje týchto nenápadných obyvateľov, utvárajúcich jeho kolorit. Seriály Matta Groeninga si na týchto obyvateľoch dávajú záležať a každého vytvárajú ako potenciálnu kultovú postavičku, minihrdinu so svojskými črtami. Paralelou k Heraldovi môže byť Melvin Van Horne zo Simpsonovcov alebo Morbo z Futuramy. Kultové hlavné postavy sú doménou Hollywoodu, kultové vedľajšie postavičky sú doménou nezávislých filmov. Dáva si na nich záležať David Lynch (Log Lady z Twin Peaks), Jim Jarmusch (Zelda Winston v The Dead Don´t Die) alebo bratia Coenovci (Steve Buscemi ako ktokoľvek). Predstavujú špecifický cit pre detail, dôležitosť každej farby v mozaike, výnimočnosť každého z nás ako vedľajšej postavy v životoch ostatných.

Henry Letham

 

Dielo: Stay (film, 2005)

Autor: David Benioff

 

 

Henry Letham je vo filme Stay mladým, 20-ročným študentom umenia s psychickými problémami. Nesie v sebe pocit viny a plánuje samovraždu – psychiater Sam sa snaží odhaliť jeho tajomstvo a zachrániť ho.

Henry je však ešte niečím: nie je len postavou v príbehu, on je aj celým príbehom, snom, v ktorom bojuje s pocitom viny. Je autorom i aktérom sna, tak ako všetci snívajúci, a diváci filmu sledujú všetky vrstvy Henryho osobnosti – jeho nevedomie, pamäť, fragmenty reality, pud k životu, stelesnený v Samovi, i deštrukčný pocit viny, voliaci únik z bytia. Letham je anagramom Hamleta a celý príbeh, ktorý sledujeme, je Henryho zápasom o odpoveď na základnú hamletovskú otázku.

Henry je postava, ktorú poznávame zvnútra, ako príbeh, dialóg, vzťahy, city, ako samostatný svet, ukrytý v orechovej škrupinke našej mysle. Je to postava-príbeh, postava-mikrokozmos, v ktorej existenčnom sne sme sa ocitli.

 

Simon Herzog

 

Dielo: Siedma funkcia jazyka (La septiéme fonction du langage, 2015)

Autor: Laurent Binet

 

Simon Herzog je mladý semiológ, jedna z mála fiktívnych postáv v románe Siedma funkcia jazyka z prostredia francúzskej filozofie. Simon sa stane sprievodcom komisára Bayarda, ktorý vyšetruje smrť Rolanda Barthesa, po univerzitnom prostredí a v kombinácii ráznym, praktickým, pravicovo orientovaným policajtom sa stáva osobitým spojením Sherlocka Holmesa s Watsonom, Adsona s Viliamom z Baskervillu. Z univerzitného života sa premiestni do akčného príbehu plného napätia, z kníh a znakov preskočí do vzrušujúceho života, z prednášania o bondovkách sa zo dňa na deň ocitne uprostred zamotaného kriminálneho prípadu. Simon začne podliehať paranoji, že to, v čom sa ocitol, nie je život, ale román: ako semiológ čítajúci okolo seba znaky si pripadá ako románová postava (ktorou aj v našej skutočnosti je) a dokonca sa pokúsi nadviazať spojenie s autorom čoby bohom svojho znakového a naratívneho univerza.

Simon Herzog ako čitateľ znakov je zároveň znakom ako postava: reprezentuje princíp svojho románového sveta, ktorý vyrástol ako akčný špionážny thriller zo sveta znakov francúzskej filozofie, pričom svojím čítaním tvorí a domýšľa príbehy kníh, myšlienok, citátov a aj ich autorov a premieňa ich na akčné, romantické či špionážne žánre. Simon, tak ako jeho autor Laurent Binet, reprezentuje tvorivú činnosť čítania, ktoré je skryté v každom písaní a necháva zo znakov a náznakov vyrásť celé svety a ich príbehy.

 

Holden Ford

 

Dielo: Mindhunter (2017)

Autor: Joe Penhall

 

Holden Ford je mladý vyšetrovateľ FBI, ktorý sa rozhodne skúmať psychopatických vrahov s úmyslom porozumieť im a môcť tak lepšie riešiť závažné prípady. Na rozdiel od obvyklých postáv vyšetrovateľov FBI, Holden je mladý, zvedavý, trochu naivný, ochotný učiť sa, no je vlastne len celkom obyčajný mladý muž, zanietený pre to, čo robí. Absentuje u neho suverenita, presvedčivosť, mimoriadne detektívne schopnosti – je opakom superhrdinu a väčšiny filmových postáv z prostredia FBI. Jeho postupná premena je jedným z hlavných motívov seriálu, pričom je to opäť čisto ľudská a nijako hrdinská premena, rešpektujúca skôr psychologické než žánrové pravidlá. Holden Ford je akousi výnimkou ľudskej obyčajnosti vo svojom žánri. Dokonca aj jeho premena na skúseného a úspešného vyšetrovateľa so sebou nesie negatíva pýchy a cynizmu, najprirodzenejšieho ľudského tieňa tých najobyčajnejších ľudských nerestí.

Zygmunt & Henryk Trzeci

 

Dielo: Telo (Ciało, 2003)

Autor: Andrzej Saramonowicz

 

Zygmunt a Henryk sú siamske dvojčatá. Henryk je slušný, veriaci, dane platiaci občan, kým jeho siamske dvojča Zygmunt riadi sieť zlodejov a kradnuté umelecké diela pašuje v sadrových trpaslíkoch do Nemecka. Zygmuntova úvaha je geniálne jednoduchá: nikdy ho nemôžu posadiť do väzenia, pretože s ním by zavreli aj slušného a nevinného Henryka a popreli by tým jeho práva.

Henryk a Zygmunt sú jedinečnými zločincami a zrejme aj najkomickejšími siamskými dvojčatami v dejinách filmu. Spoločne dotvárajú panoptikum a kolorit poľskej komédie Telo. Ich dvojpostava generuje rôzne komické situácie a je zároveň svojráznou karikatúrou Poľska (či akejkoľvek krajiny): katolíckeho a šmelinárskeho, trpiaceho a vinného, v ktorom pod jednou ideou spolunažívajú dobrí a zlí, vinní a nevinní, dve duše v jednom tele obrnené ideou prezumpcie neviny a rolou mučeníka.

 

 

Hráč

 

Dielo: Nostalgia (1993)

Autor: Mircea Cărtărescu

 

V knihe Nostalgia sú dvaja hráči, jeden na začiatku a jeden na konci, obaja svojou zvláštnou hrou prepájajú to najvyššie s najnižším, obaja svojou hrou dokazujú metafyziku nášho bytia, hoci by išlo aj o to najúbohejšie prostredie schátraného ostbloku. Prvým Hráčom je drobný, vycivený muž, smoliar, ktorý so sebe vlastnou vytrvalosťou prehráva vo všetkom, do čoho sa pustí. Prepadá sa do kriminálneho suterénu socialistickej Bukurešti, až kým sa nedostane do systému podzemnej ilegálnej hry s krutými pravidlami. V tejto dekadentnej hre sa hrá ruská ruleta so stávkami na život hráča, ktorý si k hlave prikladá revolver s jedným nábojom v zásobníku. Všetky stávky sú na jeho smrť, so šancou 1:5. Náš Hráč, neúspešný gambler, sa postupne stáva legendou tejto podzemnej hry, nielenže prežíva ďalšiu a ďalšiu hru, ale postupne mení pravidlá, organizáciu, zápletku a charakter hry. Podzemné predstavenie sa stáva kozmickou drámou, do hry bukurešťského podsvetia je vťahovaný osud, zákony pravdepodobnosti, azda i Boh: Hráč organizuje hry s dvomi, tromi, štyrmi i piatimi nábojmi v zásobníku a keď všetky, i za cenu nervových zrútení, prežije, organizuje i definitívne štádium tejto zvrátenej hry o život, v ktorej sa koncentrujú tie najnižšie ľudské pudy s najrýdzejšími filozofickými otázkami existencializmu…

Horselover Fat

 

 

Dielo: Valis (1981)

Autor: Philip K. Dick

 

Meno Horselover Fat vysvetľuje jeho autor takto: “Filip je řecky milovník koní a Horselover je Konimil. Fat je Tlustý, německy Dick. Takže jste jen přeložil vlastní jméno.” HF je teda preklad mena Philip K. Dick. Dick čiže Horselover o sebe píše:  “Povolaním jsem spisovatel sci-fi. Živí mě výmysly. Muj život je výmysl.” Rozvedený, chystajúci svoju samovraždu, žil naraz v dvoch časoch a na dvoch miestach, teda v dvoch časopriestoroch. Ako Fat bol väčšiu časť deja Valisu prítomný vedľa Dicka, ako jeho tieň alebo jeho schizofrenické dvojča. Občas sa však nevysvetliteľne stratil a nechal svojho autora vystupovať ako literárnu postavu namiesto seba. Najväčší z jeho objavov bol, že vesmír je iracionálny a riadi ho iracionálna myseľ. Horselover Fat je taká vieryhodná fikcia, že svojou materialitou zatieňuje aj svojho autora. Ten sa, mimochodom, svojho času dostal do polemiky s poľským kráľom sci-fi Stanislawom Lemom, ktorého obvinil z toho, že je agent poľskej komunistickej ŠTB a dokonca, že to nie je reálny človek, ale spisovateľské politbyro, ktoré prostredníctvom sci-fi chce urobiť sabotáž na americkú kultúru. V intenciách dickovských konšpirácií by sme mohli tvrdiť, že Horselover Fat je mimikrom Philipa K. Dicka, ktorý si takto zachraňoval kožu pred americkou ŠTB a vlastne pred každou mocou tohto sveta.

 

Zuzanka Hraškovie

 

Dielo: Zuzanka Hraškovie (1900)

Autor: Pavol Országh – Hviezdoslav

 

Postava z balady Pavla Országha Hviezdoslava, dievčinka, ktorá žije s ovdoveným otcom a nevlastnou matkou – macochou. Rozprávač ju nazýva nežnými osloveniami Hraškuľča, púpavka, žubrienka. Macocha ju častuje nadávkami fagan, šklban, pačrev, lagan… A zraňuje ju nielen nadávkami, ale aj bitkou. Autor majstrovsky stupňuje a dramatizuje dej, ukrivdené dievčatko sa ide najprv posťažovať otcovi, keď uňho neuspeje, beží za svojou tetou, a potom sa utieka k svojej mŕtvej matke. A keď si chce pred návratom do nevlastného domu umyť nôžky, aby sa vyhla ďalšej bitke od macochy, „nahlo sa, črplo: vtom závrat — či poklzkom, čľup!… Vzal ho besný prúd.“ Posledný obraz sa opäť vracia k symbolu detských nôžok, ktoré boli príčinou macošského tyranizovania („ni sneh,  tak biele nožičky“). Hviezdoslavova reč, vykrútená akoby na mučiarenskom nástroji, plná neologizmov a schválností, je tu plne funkčná: jednoslabičné slová, zámená, citoslovcia, príslovky, sú tu ako ostré klince zapichávané do tkaniva textu, aby sa zvýraznila tragickosť celého príbehu.

 

Jaromír Hladík

Dielo: Tajný zázrak (poviedka, 1943)

Autor: Jorge Luis Borges