Archive for the ‘I’ Category

Lev Nikolajevič Myškin

04/04/2021

Dielo: Idiot (1868)

Autor: Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Knieža Lev Nikolajevič Myškin sa po rokoch strávených vo Švajčiarsku vracia späť do Ruska. Vo Švajčiarsku sa liečil z nervovej choroby zhruba štyri roky, nie veľmi úspešne. Stretávame sa s ním vo vlaku pri príchode do vlasti. Má asi dvadsaťšesť rokov, chudú tvár s modrými živými očami, plavé husté vlasy a svetlú, takmer bielu briadku. Jeho autor, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, v ňom vytvoril idealizovanú postavu dokonalého kresťanského typu, akési novodobé vtelenie ruskej pravoslávnej podoby Krista. Je to ústredná postava knihy, ktorá svojim magnetizmom ovplyvňuje všetky ostatné postavy a všetky jednotlivé príbehy. Je nositeľom ústrednej idey diela, ktorou premeriava a charakterizuje všetkých ostatných – všetky viac alebo menej významné postavy románu možno charakterizovať na základe toho, aký postoj zaujmú ku kniežaťu. Myškin je totiž stelesnením kresťanskej pravdy, podstaty ľudstva a preto je schopný získať si na svoju stranu deti, nevinné ženy, ale aj hriešnikov a pijanov, pokiaľ v nich ešte zostal cit pre pravdu. Naopak, jeho odporcovia sa vyznačujú dvomi základnými črtami: buď im vo vzťahu k Myškinovi bráni tieň sebectva, akejsi prepiatej hrdosti, ktorá sleduje dôležitosť svojho Ja, alebo sú to ľudia, ktorí pravdu v sebe udusili a presmerovali duchovnú energiu na nízke, materialistické ciele.

V Myškinovom mene sa spájajú dva protiklady – Lev a Myš, paradox slabého a kráľovského, opovrhnutiahodného a vznešeného. Presne takéto reakcie knieža vyvoláva: stelesňuje totiž mäkkú silu kresťanstva, duchovnú spásu, ktorá nevyužíva nijaké triky, intrigy a ohľady. Je to sila pravdy: naivnej a mocnej, bezbrannej a najdôležitejšej. Myškin je úprimný, nemaskuje nijaké svoje slabosti, nerobí sa lepším, než je, hovorí vždy úprimne a pravdivo. Každá z postáv pocíti ku kniežaťu sympatie a zároveň sa mu vysmeje, uverí na chvíľu v jeho nádej a zároveň sa urazí, ako to býva pri pohľade do zrkadla. Myškin sa ku každému správa priateľsky, otvorene a láskavo, každému ponúka otvorenú ruku a svoje priateľstvo. Ak by sa každý správal ako on, na svete by neboli vojny, nepriateľstvá, spory.

Dostojevskij Myškinovi prisúdil ničivé epileptické záchvaty a pred nimi sekundy vzácneho osvietenia, akéhosi hlbšieho porozumeniu sebe a svetu a ich vzájomnej jednote – teda niečo, čo zažíval sám autor. Krátko pred prepuknutím záchvatu Myškin v spoločnosti prezentuje svoje názory, presnejšie Dostojevského názory. V nich hovorí o poslaní Ruska, ktoré si na rozdiel od západnej rímskej cirkvi uchovalo pravého Krista a preto môže obnoviť Európu. Rímska cirkev totiž vyznáva Antikrista a preto z nej pochádza aj ateizmus. Dostojevskij dal Myškinovi ešte jednu nečakanú črtu, a to rojčenie o Napoleonovom osude, denné snenie o veľkom historickom poslaní. Myškin totiž nie je ani tak deliacou čiarou obvyklej morálky dobra a zla, ale skôr aktívnej a pasívnej duše. Preto sa dokáže zbratať s Rogožinom, priateliť sa s Nastasjou Filippovnou a znamenať nádej aj pre postavy skrachovancov ako Lebedev, Ivolgin alebo Keller, zatiaľ čo zdržanliví a vo svojej podstate slušní, no duchovne vlažní Pticyn alebo generál Jepančin sú voči nemu chladní a v podstate stratení. Dostojevskij na základe postavy Myškina triedil ruské, konzervatívne duše od západných, liberálnych európskych duší.

Knieža Lev Nikolajevič Myškin je silnou a originálnou postavou, ktorá dokázala udržať pokope celý objemný román, jeho dejové linky, vzťahy postáv aj ideové posolstvo. Myškin si našiel viacero stelesnení vo filmoch a stal sa predlohou viacerých variácií – spomeňme český film Návrat idiota alebo ruský film Daun haus. Do nich sa premieta Myškinova povaha zrkadla, prostredníctvom ktorého sa ostatné postavy triedia a poznávajú.

Príšera “id”

19/02/2017

forbidden

 

Dielo: Forbidden Planet (1956)

Autor: Irving Block, Allen Adler

 

Na planéte Altair IV žije po dvadsiatich rokoch od kolonizácie len Dr. Morbius so svojou dcérou. Všetkých členov výpravy zabila akási neznáma sila, ktorá zrejme stála aj za skazou pôvodnej civilizácie Altairu IV – civilizácie Krellov. Morbius skúma prístroje vyspelých Krellov, no keď po dvadsiatich rokoch pristáva na planéte ľudská posádka, tajomná ničivá sila opäť ožíva.

Touto temnou silou je Morbiove zhmotnené podvedomie, “id”, keďže krellské prístroje realizujú vedomé, no i nevedomé myšlienky. Tento najhlbší tieň nášho nevedomia, cudzinec, ktorý v nás prebýva, spôsobil skazu vyspelej krellskej civilizácie a teraz ohrozuje aj všetkých okrem Morbiusa a jeho dcéry. Zhmotnené “id” je prototypom fiktívnych postáv, je akousi metafiktívnou postavou, keďže poukazuje na vznik a povahu fiktívnych postáv, do ktorých ľudia projektujú svoje vedomé i nevedomé vlastnosti, svoje vedomé i nevedomé túžby. Vo fiktívnom tak môžeme uvidieť to najskutočnejšie z nás, a vďaka svetu fikcie zároveň prežíva ľudské nevedomie, vtelené do panteónu fiktívnych postáv určitej kultúry.

 

Don Illán & Dekan zo Santiaga

14/04/2016

illan1

Dielo: Libro de los ejemplos del Conde Lucanor y de Patronio (1335)

Autor: Don Juan Manuel

 

Dekan zo Santiaga navštívil dona Illána v Tolede, aby sa od neho naučil kúzelníckemu umeniu. Don Illán, vyhlásený majster v umení mágie, ho najprv požiadal o sľub, že ak raz bude potrebovať pomoc on, dekan mu pomôže; potom povedal slúžke, aby s prepelicami na večeru počkala na jeho pokyn.

Don Illán viedol svojho hosťa do podzemia, keďže umeniu mágie sa možno naučiť len na odľahlých miestach. Čoskoro ich navštívili poslovia so správou, že dekan bol menovaný biskupom. Vtedy don Illán požiadal svojho hosťa o uvoľnené dekanské miesto pre svojho syna ako prejav vďaky za zasvätenie do umenia mágie. To dekan odmietol, keďže miesto už sľúbil strýkovi z otcovej strany. V priebehu rokov sa z dekana stane arcibiskup, kardinál a napokon dokonca pápež; uvoľnené miesto však vždy musí prenechať niekomu zo svojej rodiny a syn dona Illána musí čakať. Keď novému pápežovi don Illán vytkne nesplnenie dávneho sľubu, ten ho dá vyhnať, pohrozí mu väzením a odmietne mu dať jedlo na cestu. Vtedy don Illán odvetí: musím si teda dať prepelice, pripravené na dnešnú večeru, ale jesť budem sám. Obaja muži sa ocitnú späť v podzemí Toleda, v ten istý večer, ako sa stretli. Dekan sa zahanbí a rýchlo opustí dom dona Illána.

Príbeh dekana je jedným zo série príbehov s podobnou štruktúrou; Juan Manuel ho prevzal z arabských zdrojov, ktoré takisto nemusia byť pôvodné. Príbeh o mužovi, ktorý v priebehu okamihu prežije týždne a roky života zaujal Borgesa, ktorý v poviedke Tajný zázrak nechá Jaromíra Hladíka prežiť v sekundách pred popravou čas dostatočne dlhý na to, aby dokončil svoje dielo. Ambrose Bierce vytvoril postavu Peytona Farquhara, ktorý v sekundách svojej popravy stihne odsnívať svoj útek, cestu lesom a zvítanie sa s manželkou. Ide o postavy stelesňujúce archetypálnu predstavu infinitezimálneho času a ľudského vedomia: okamih expanduje do potenciálnej večnosti. Ak spomalíme vnímanie, žijeme večne. Túto myšlienku nám môže vnuknúť sen, v ktorom často prežívame dlhé časové obdobia v niekoľkých okamihoch; aj preto ide o univerzálny archetyp, s ktorým sa stretávame v rôznych literárnych tradíciách.

Najkomplexnejšie túto ideu infinitezimálneho času ako priestoru večnosti zhrnul zrejme Ján Křesadlo ústami hrobára v poviedke Vteřina a věčnost.

 

Platon Iľjič Garin

27/09/2015

garin

 

Dielo: Metelica (2010)

Autor: Vladimir Sorokin

 

Doktor Garin je zástupcom lekárov a im príbuzných postáv v ruskej literatúre, v tradícii Gogoľa, Puškina, Čechova či Bulgakova. Garin sa má uprostred zimy dostať do dediny Dlhé, kde vypukla epidémia. Jeho zápas v snehovej metelici nie je presné nazvať kafkovským – proti nie je absurdná mašinéria či neľudský systém, ale samotné prostredie, Rusko osebe, hustnúce do nepreniknuteľnej, zradnej snehovej metelice, čosi prosté a prirodzené, a o to silnejšie a neprekonateľnejšie. Na svojej ceste archetypálnym Ruskom literárnej tradície stretáva Garin rôzne postavy a pokušenia, je našim sprievodcom po ruskej realite blízkej budúcnosti a jeho odkaz je, že Rusko sa vo svojej podstate nemení, napriek technologickým inováciám v ňom pretrváva čosi z nemennej podstaty, čo poznáme prinajmenšom od čias Gogoľa a Puškina.

 

Ivan Mráz

15/12/2013

Mitana

Dielo: Patagónia (novela, 1972)

Autor: Dušan Mitana

(more…)