Lev Nikolajevič Myškin

• 

• 

• 

Dielo: Idiot (1868)

Autor: Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Knieža Lev Nikolajevič Myškin sa po rokoch strávených vo Švajčiarsku vracia späť do Ruska. Vo Švajčiarsku sa liečil z nervovej choroby zhruba štyri roky, nie veľmi úspešne. Stretávame sa s ním vo vlaku pri príchode do vlasti. Má asi dvadsaťšesť rokov, chudú tvár s modrými živými očami, plavé husté vlasy a svetlú, takmer bielu briadku. Jeho autor, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, v ňom vytvoril idealizovanú postavu dokonalého kresťanského typu, akési novodobé vtelenie ruskej pravoslávnej podoby Krista. Je to ústredná postava knihy, ktorá svojim magnetizmom ovplyvňuje všetky ostatné postavy a všetky jednotlivé príbehy. Je nositeľom ústrednej idey diela, ktorou premeriava a charakterizuje všetkých ostatných – všetky viac alebo menej významné postavy románu možno charakterizovať na základe toho, aký postoj zaujmú ku kniežaťu. Myškin je totiž stelesnením kresťanskej pravdy, podstaty ľudstva a preto je schopný získať si na svoju stranu deti, nevinné ženy, ale aj hriešnikov a pijanov, pokiaľ v nich ešte zostal cit pre pravdu. Naopak, jeho odporcovia sa vyznačujú dvomi základnými črtami: buď im vo vzťahu k Myškinovi bráni tieň sebectva, akejsi prepiatej hrdosti, ktorá sleduje dôležitosť svojho Ja, alebo sú to ľudia, ktorí pravdu v sebe udusili a presmerovali duchovnú energiu na nízke, materialistické ciele.

V Myškinovom mene sa spájajú dva protiklady – Lev a Myš, paradox slabého a kráľovského, opovrhnutiahodného a vznešeného. Presne takéto reakcie knieža vyvoláva: stelesňuje totiž mäkkú silu kresťanstva, duchovnú spásu, ktorá nevyužíva nijaké triky, intrigy a ohľady. Je to sila pravdy: naivnej a mocnej, bezbrannej a najdôležitejšej. Myškin je úprimný, nemaskuje nijaké svoje slabosti, nerobí sa lepším, než je, hovorí vždy úprimne a pravdivo. Každá z postáv pocíti ku kniežaťu sympatie a zároveň sa mu vysmeje, uverí na chvíľu v jeho nádej a zároveň sa urazí, ako to býva pri pohľade do zrkadla. Myškin sa ku každému správa priateľsky, otvorene a láskavo, každému ponúka otvorenú ruku a svoje priateľstvo. Ak by sa každý správal ako on, na svete by neboli vojny, nepriateľstvá, spory.

Dostojevskij Myškinovi prisúdil ničivé epileptické záchvaty a pred nimi sekundy vzácneho osvietenia, akéhosi hlbšieho porozumeniu sebe a svetu a ich vzájomnej jednote – teda niečo, čo zažíval sám autor. Krátko pred prepuknutím záchvatu Myškin v spoločnosti prezentuje svoje názory, presnejšie Dostojevského názory. V nich hovorí o poslaní Ruska, ktoré si na rozdiel od západnej rímskej cirkvi uchovalo pravého Krista a preto môže obnoviť Európu. Rímska cirkev totiž vyznáva Antikrista a preto z nej pochádza aj ateizmus. Dostojevskij dal Myškinovi ešte jednu nečakanú črtu, a to rojčenie o Napoleonovom osude, denné snenie o veľkom historickom poslaní. Myškin totiž nie je ani tak deliacou čiarou obvyklej morálky dobra a zla, ale skôr aktívnej a pasívnej duše. Preto sa dokáže zbratať s Rogožinom, priateliť sa s Nastasjou Filippovnou a znamenať nádej aj pre postavy skrachovancov ako Lebedev, Ivolgin alebo Keller, zatiaľ čo zdržanliví a vo svojej podstate slušní, no duchovne vlažní Pticyn alebo generál Jepančin sú voči nemu chladní a v podstate stratení. Dostojevskij na základe postavy Myškina triedil ruské, konzervatívne duše od západných, liberálnych európskych duší.

Knieža Lev Nikolajevič Myškin je silnou a originálnou postavou, ktorá dokázala udržať pokope celý objemný román, jeho dejové linky, vzťahy postáv aj ideové posolstvo. Myškin si našiel viacero stelesnení vo filmoch a stal sa predlohou viacerých variácií – spomeňme český film Návrat idiota alebo ruský film Daun haus. Do nich sa premieta Myškinova povaha zrkadla, prostredníctvom ktorého sa ostatné postavy triedia a poznávajú.

Henry Letham

 

Dielo: Stay (film, 2005)

Autor: David Benioff

 

 

Henry Letham je vo filme Stay mladým, 20-ročným študentom umenia s psychickými problémami. Nesie v sebe pocit viny a plánuje samovraždu – psychiater Sam sa snaží odhaliť jeho tajomstvo a zachrániť ho.

Henry je však ešte niečím: nie je len postavou v príbehu, on je aj celým príbehom, snom, v ktorom bojuje s pocitom viny. Je autorom i aktérom sna, tak ako všetci snívajúci, a diváci filmu sledujú všetky vrstvy Henryho osobnosti – jeho nevedomie, pamäť, fragmenty reality, pud k životu, stelesnený v Samovi, i deštrukčný pocit viny, voliaci únik z bytia. Letham je anagramom Hamleta a celý príbeh, ktorý sledujeme, je Henryho zápasom o odpoveď na základnú hamletovskú otázku.

Henry je postava, ktorú poznávame zvnútra, ako príbeh, dialóg, vzťahy, city, ako samostatný svet, ukrytý v orechovej škrupinke našej mysle. Je to postava-príbeh, postava-mikrokozmos, v ktorej existenčnom sne sme sa ocitli.

 

Lužin

Dielo: Lužinova obrana

Autor: Vladimir Nabokov

O Lužinovi vieme málo. Až v poslednej vete sa dozvedáme, že sa volá Alexander Ivanovič. Lužin je šachista a mnohí z jeho okolia odmietali túto výstrednú záľubu brať ako zamestnanie, profesiu, povolanie seriózneho muža. Lužin sa však šachom živí, je to medzinárodný veľmajster. Tak, ako sa na šachového génia patrí, patrične výstredný, extravagantný a nenáhlivo, ale spoľahlivo pracujúci k šialenstvu. Zaiste by sa dali nájsť jeho predlohy v reálnom živote špičkových šachistov, ale Nabokovovi sa podaril iný kúsok: svojho Lužina stvoril roku 1930, dávno predtým, než šachový, a vlastne celý svet, ohúril iný výstredník, ktorý tiež skončil v čudáctve, Bobby Fischer. Lužin mal jedinú náplň života – šach. Preňho to bola viac než hra: bola to hľadaná harmónia a symetria, ktorú sa naučil ovládať, rozumieť jej a konfigurovať ju. Na rozdiel do praktickej životnej prevádzky. Životný kolobeh trávil na cestách, ako paródiu na obchodných cestujúcich, ktorí brázdia krajiny. Aj on – ako obchodný cestujúci so svojím talentom na šach – pochodil kus sveta, bez toho, aby vnímal viac, než striedajúce sa polia na šachovnici, ktoré sa mu opakovali v striedajúcich sa dlaždiciach hotelov, v ktorých prespával. Postupne sa ho zmocňovalo “čosi neznesiteľne desivé, celá hrôza bezodných hlbín šachu.” Šach sa stal preň nielen rébusom na rozlúštenie, nielen bojom o porážku protivníka, ale labyrintom, ktorého hrôza začína až vtedy, keď z neho vyjdeme. Napokon sa, paradoxne, potvrdí meštiacky názor jeho svokrovcov, že “šach je chladná zábava, ktorá vysušuje a nahlodáva mozog, a že vášniví šachisti sú rovnako smiešni ako šialenci vymýšľajúci perpetuum mobile”. Démon šachových otvorení a koncoviek, útokov a obrany, sa v ňom usadí – ďalšie protirečenie – po tom, ako nedohrá svoju životnú partiu so súperom zvučného mena a zanechá šachy. Oženil sa, stučnel, ochabol, zabudol na šach – ale šach ako vnútorný parazit nezabudol naň. Jeho žena tušila, že “každá nezamestnaná minúta Lužinovho života predstavuje zadné dvierka pre prízraky”, nedokázala však nájsť preňho zmysluplnú náplň. Lužin sa tak stal ďalším prototypom “lišnovo čeloveka”, zbytočníka, akého poznáme z ruskej literatúry od Gončarova a najmä cez Dostojevského. Lužin však spojil v sebe zatuchnutosť Ruska s dekadenciou Západu, hoci bol apatický aj voči takýmto vonkajším šachovniciam sveta. To, čo ho zabilo, bola vlastná obrana, Lužinova obrana, ktorá sa musela doviesť do dôsledkov: k samovražde. Iba tá sa ukázala ako dokonalá, univerzálna koncovka, voči ktorej bol každý súper bezmocný.

Lenny Belardo (Pius XIII)

Dielo: Mladý pápež (2016)

Autor: Paolo Sorrentino

 

Lenny Belardo je prekvapujúco zvolený za nového pápeža. Málokto ho pozná a nik nevie, čo od neho môže čakať. Pius XIII je mladý a sebavedomý Američan, priznáva, že dobre vyzerá a že nehreší. Stáva sa cudzorodým prvkom vo Vatikáne, ktorý mení na svoj obraz. Nerobí žiadne kompromisy. Veľa fajčí. Stáva sa anti-popstar. Nik ho nemôže odfotiť, nikde sa neukazuje, je ultrakonzervatívny v náuke, neadresuje nič povzbudivé verejnosti. Vôľou ísť proti svetu a temnou charizmou je príbuzným Jamesa Delaneyho. Lenny je fiktívna a nikdy neuskutočniteľná variácia na pápeža, čierna diera na nebi marketingu, osobná hra proti svetu, médiám, popularite a všetkému, čo možno nazvať mocou dnešného sveta.

 

 

Lilith

 

Lilith sa zrodila v židovskej mytológii ako prvá Adamova žena, predchodkyňa Evy. Stala sa nočným ženským démonom a vzala na seba všetky negatívne črty, ktoré vysvetľujú pád človeka a vyhnanie z Raja. Podľa týchto apokryfných príbehov odmietla poslušnosť Adamovi i Bohu, naviedla Adama s Evou na ochutnanie plodov zo Stromu poznania, dokonca zapíčinila i Luciferov pád a prehovorila Kaina na prvú vraždu. Lilith sa tak stala prvou femme fatale a archetypom cherchez la femme. Stala sa temným démonom sexuality, princípom zvodnosti zla, hriechom zmyselnosti. Ako tieň sa oddelila od prvého páru, ako sublimácia a racionalizácia zla v človeku.

Spoločne s kabalou prenikla Lilith do európskeho povedomia v renesancii, objavila sa v Goetheho Faustovi a v dekadentných hnutiach 19. storočia našla množstvo svojich spodobení. V jednej z moderných interpretácií je Lilith symbolom ženskej emancipácie, na rozdiel od poslušnej a podriadenej Evy.

Louis Bloom

 

Dielo: Nightcrawler (film, 2014)

Autor: Dan Gilroy

 

Louis Bloom sa túla nočným Los Angeles, hľadajúc zdroj zisku a úspechu. Čoskoro natrafí na svoju cestu: v nočnom meste pôsobia reportéri, ktorí prinášajú zábery z nehôd, zločinov a nešťastí. Louis sa veľmi ochotne podriadi úspechu v tomto podnikaní. Je schopný myslieť výlučne v poučkách obchodného marketingu, podriadiť všetko úspechu, dosahovať ciele a všetko odložiť bokom. Výsledkom je mrazivý portrét temnej strany biznisu a médií, ktorú máme neustále na očiach vo svetle reflektorov (v tomto zmysle je Louis temnou reinkarnáciou Chaunceyho Gardinera z Being There). Louis robí presne to, čo radia kurzy marketingu a sebapresadenia. Dodáva presne to, čo chcú vidieť ľudia v médiách. Ak treba, pridá k tomu úsmev, ochotu a slušnosť. Je dokonalou personifikáciou princípov, ktorými sme obklopení; je zosobnením odosobnenosti.

 

Lenina Crowne

Dielo: Prekrásny nový svet (Brave New World, 1931)

Autor: Aldous Huxley

 

Lenina Crowne je vzornou, typizovanou obyvateľkou utópie Prekrásneho nového sveta. Robí presne to, čo má; túži presne po tom, po čom túžiť má; je to normálna, obyčajná, spokojná obyvateľka bez túžob, ambícií, sebareflexie, sebanepokoja. Nie je taká zo strachu, z poslušnosti, z donútenia: naozaj taká chce byť. V Huxleyho svete tak vzorne dokumentuje skrytú totalitu bezduchosti, ale z iného pohľadu vôbec nie je dieťaťom vzdialenej budúcnosti, ale príkladom už dnes bežnej osoby, ktorej na uspokojenie úplne stačí ponúkaný tovar, pôžitok, šport a rozsah názorov. Reprezentuje typ človeka, ktorý si pre svoje uspokojenie vyberá len z ponuky existujúcich jedálnych lístkov (tovarov, služieb, pôžitkov, programov a názorov), bez najmenšej potreby vymyslieť si vlastné, vystúpiť z predpripraveného zoznamu a čo len pocítiť vlastný pocit alebo si pomyslieť vlastnú myšlienku. V Huxleyho utópii sa Lenine darí, keďže je to svet zameraný na konzum, v ktorom sú knihy zakázané a samota je neslušná.

 

Lester Nygaard

 

Dielo: Fargo (seriál, 2014)

Autor: Noah Hawley

 

Lester Nygaard je nevýrazný, nešikovný, neúspešný a celkom obyčajný obyvateľ malého mesta. Náhodne sa stretne s Lorneom Malvom, inteligentným nájomným vrahom, akýmsi stelesneným zlom a pokušiteľom. Ten mu dá jednoduchú a priamu otázku: chce, aby Lesterov celoživotný utláčateľ a ponižovateľ zomrel? Tento moment v dlho ponižovanom Lesterovi spustí postupnú premenu. Svojou nešikovnosťou sa síce zamotáva do siete klamstiev a celého sledu nepriaznivých udalostí, no rodí sa v ňom rozhodnutie vyslobodiť sa z tejto siete vlastnými silami bez ohľadu na akékoľvek pravidlá, zákony a ohľady k ostatným. Rodí sa v ňom druhý, bezohľadný a sebavedomý Lester, ktorého konečne nebrzdia nijaké ohľady a nedeterminujú vonkajšie obmedzenia. Spoločnosť, ktorá ho brzdila, musí ustúpiť, spolu s nezmyselnými a obmedzujúcimi zásadami.

Lester Nygaard je vo svojej priemernosti, obyčajnosti a všednosti skrytým hlavným hrdinom prvej série seriálu Fargo, je zaujímavým priestorom, v ktorom sa rodí a rastie zlo, realizuje sa jeho ilúzia moci a sily, uskutočňuje sa idea oslobodenia Nadčloveka. Lester vyrástol zo svojho predchodcu, Jerryho Lundegaarda bratov Coenovcov, aby sa stal ešte premyslenejším, precíznejším a štruktúrovanejším laboratóriom Zla.

 

Larry „Doc“ Sportello

 

Dielo: Inherent Vice

Autor: Thomas Pynchon (román, 2009), Paul Thomas Anderson (film, 2014)

 

Doc je trochu netradičné súkromné očko z Los Angeles začiatku 70-tych rokov. Telom aj dušou patrí k hippies a sprevádza nás z éry bezstarostnej uvoľnenosti do hustnúcej paranoje veľkých korporácií, politických a mocenských konšpirácií. Práve Doc je vhodným prieskumníkom nedozernej siete veľkej konšpirácie: na svojom nekončiacom drogovom tripe absorbuje všetky náznaky, odbočky, indície a súvislosti a je schopný intuitívne ich pretvárať do veľkých ornamentálnych sietí surreálnej a halucinogénnej substancie. Riadi sa viac intuíciou než logikou, nestavia sa do cesty nijakému náznaku, nijakej interpretácii a tak je schopný mapovať veľkú sieť Zlatého tesáka, infiltrujúceho pašeráctvo, drogy, zubárov, prostitúciu, developerstvo, neonacizmus, FBI i súkromné kliniky na liečbu závislostí. Zdá sa dokonca, že práve Doc je tým správnym uzlom, schopným odhaliť jednotlivé vlákna: na stopu ho privádza jeho bývalá priateľka, nitky jeho klientov sa podivuhodne zbiehajú, jeho schopnosť žiť v miernej paranoji zdá sa zodpovedá adekvátnemu stavu reality, hmlisté kontúry hašišového oparu charakterizujú aj nejasnosti prekrývajúcich sa mocenských záujmov a rozpínavé kontúry halucinogénnych stavov sú najlepšou metódou, ako prepájať zdanlivo oddelené objekty všetko prenikajúcou konšpiráciou. Doc možno neodhalí štruktúru mocenskej pavučiny a neodkryje presný plán jej úrovní, ale je schopný preplávať bez ujmy jej ohybným, elastickým labyrintom, absolvovať čudesný trip organickým a viacúrovňovým telom tejto mohutnej chobotnice.

 

 

Qohen Leth

 

Dielo: The Zero Theorem (film, 2013)

Autor: Pat Rushin, Terry Gilliam