Archive for the ‘M’ Category

Lev Nikolajevič Myškin

04/04/2021

Dielo: Idiot (1868)

Autor: Fiodor Michajlovič Dostojevskij

Knieža Lev Nikolajevič Myškin sa po rokoch strávených vo Švajčiarsku vracia späť do Ruska. Vo Švajčiarsku sa liečil z nervovej choroby zhruba štyri roky, nie veľmi úspešne. Stretávame sa s ním vo vlaku pri príchode do vlasti. Má asi dvadsaťšesť rokov, chudú tvár s modrými živými očami, plavé husté vlasy a svetlú, takmer bielu briadku. Jeho autor, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, v ňom vytvoril idealizovanú postavu dokonalého kresťanského typu, akési novodobé vtelenie ruskej pravoslávnej podoby Krista. Je to ústredná postava knihy, ktorá svojim magnetizmom ovplyvňuje všetky ostatné postavy a všetky jednotlivé príbehy. Je nositeľom ústrednej idey diela, ktorou premeriava a charakterizuje všetkých ostatných – všetky viac alebo menej významné postavy románu možno charakterizovať na základe toho, aký postoj zaujmú ku kniežaťu. Myškin je totiž stelesnením kresťanskej pravdy, podstaty ľudstva a preto je schopný získať si na svoju stranu deti, nevinné ženy, ale aj hriešnikov a pijanov, pokiaľ v nich ešte zostal cit pre pravdu. Naopak, jeho odporcovia sa vyznačujú dvomi základnými črtami: buď im vo vzťahu k Myškinovi bráni tieň sebectva, akejsi prepiatej hrdosti, ktorá sleduje dôležitosť svojho Ja, alebo sú to ľudia, ktorí pravdu v sebe udusili a presmerovali duchovnú energiu na nízke, materialistické ciele.

V Myškinovom mene sa spájajú dva protiklady – Lev a Myš, paradox slabého a kráľovského, opovrhnutiahodného a vznešeného. Presne takéto reakcie knieža vyvoláva: stelesňuje totiž mäkkú silu kresťanstva, duchovnú spásu, ktorá nevyužíva nijaké triky, intrigy a ohľady. Je to sila pravdy: naivnej a mocnej, bezbrannej a najdôležitejšej. Myškin je úprimný, nemaskuje nijaké svoje slabosti, nerobí sa lepším, než je, hovorí vždy úprimne a pravdivo. Každá z postáv pocíti ku kniežaťu sympatie a zároveň sa mu vysmeje, uverí na chvíľu v jeho nádej a zároveň sa urazí, ako to býva pri pohľade do zrkadla. Myškin sa ku každému správa priateľsky, otvorene a láskavo, každému ponúka otvorenú ruku a svoje priateľstvo. Ak by sa každý správal ako on, na svete by neboli vojny, nepriateľstvá, spory.

Dostojevskij Myškinovi prisúdil ničivé epileptické záchvaty a pred nimi sekundy vzácneho osvietenia, akéhosi hlbšieho porozumeniu sebe a svetu a ich vzájomnej jednote – teda niečo, čo zažíval sám autor. Krátko pred prepuknutím záchvatu Myškin v spoločnosti prezentuje svoje názory, presnejšie Dostojevského názory. V nich hovorí o poslaní Ruska, ktoré si na rozdiel od západnej rímskej cirkvi uchovalo pravého Krista a preto môže obnoviť Európu. Rímska cirkev totiž vyznáva Antikrista a preto z nej pochádza aj ateizmus. Dostojevskij dal Myškinovi ešte jednu nečakanú črtu, a to rojčenie o Napoleonovom osude, denné snenie o veľkom historickom poslaní. Myškin totiž nie je ani tak deliacou čiarou obvyklej morálky dobra a zla, ale skôr aktívnej a pasívnej duše. Preto sa dokáže zbratať s Rogožinom, priateliť sa s Nastasjou Filippovnou a znamenať nádej aj pre postavy skrachovancov ako Lebedev, Ivolgin alebo Keller, zatiaľ čo zdržanliví a vo svojej podstate slušní, no duchovne vlažní Pticyn alebo generál Jepančin sú voči nemu chladní a v podstate stratení. Dostojevskij na základe postavy Myškina triedil ruské, konzervatívne duše od západných, liberálnych európskych duší.

Knieža Lev Nikolajevič Myškin je silnou a originálnou postavou, ktorá dokázala udržať pokope celý objemný román, jeho dejové linky, vzťahy postáv aj ideové posolstvo. Myškin si našiel viacero stelesnení vo filmoch a stal sa predlohou viacerých variácií – spomeňme český film Návrat idiota alebo ruský film Daun haus. Do nich sa premieta Myškinova povaha zrkadla, prostredníctvom ktorého sa ostatné postavy triedia a poznávajú.

V. M. Varga

12/05/2019

 

Dielo: Fargo (Tretia séria, 2017)

Autor: Noah Hawley

 

 

Z čoho sa rodia zločiny, ako sa v malom mestečku medzi jeho obyvateľmi, známymi, kolegami, priateľmi a dokonca medzi bratmi zrodia a odohrajú zločiny? Je v tom túžba po majetku, osobná rivalita, pocit ukrivdenosti a ideológia. Práve k poslednému, ideologickému typu zla možno priradiť tajomného cudzinca, ktorý sa v mestečku zjaví a s ktorým prichádza zreteľný prísľub neblahých udalostí.

Tajomný pán Varga nezakryte stelesňuje číre zlo v jeho démonickej podobe. Tentokrát to ale nie je zvodné, charizmatické, mocné alebo maskujúce sa zlo, no aj vo svojej jednoznačnosti je vykreslené fascinujúco. V. M. Varga je nesympatický, odpudzujúci človek, ktorý vládne a podmaňuje si len slovami. Používa skôr ponižovanie a urážky než lákavé sľuby, nijako nemaskuje svoje plána a úmysly. V desiatich častiach použije ako zbraň len ústny sprej. Keď mu jedna z postáv povie, že ho chce pripraviť o to, na čom mu záleží, divák dostáva filozofickú otázku, čo by to vlastne mohlo byť. Pán Varga evidentne nemá rád nič a nikoho v zmysle pozitívnych citov náklonnosti, lásky alebo obľuby. Hoci je podľa všetkého nesmierne bohatý, peniaze si neužíva a nie sú pre neho skutočnou motiváciou. Nevidíme nijakú jeho slabosť, ak za ňu nepovažujeme celok jeho osobnosti. Podľa jeho slov nie je problémom výskyt zla na svete, ale výskyt dobra. Nie je zástancom nijakej konkrétnej ideológie, okrem čistej moci, neupína sa k cieľu, v ktorom by videl dobro a zmysel, cieľom je vyhrať každý súboj. Do Spojených Štátov prichádza ako nepriateľ, nech to znamená čokoľvek; v jeho pozadí vytušíme rukopis Stasi a KGB, spriaznenosť s Putinom, Stalinom, Leninom a Goebbelsom, s technokraciou moci stojacej mimo dobra a zla. Otvorene hlása antisemitizmus, na každú príležitosť má pripravené príbehy plné poloprávd, lží, konšpiračných teórií, mravného relativizmu.

V. M. Varga je ukážkou toho, ako pôsobivo možno vykresliť aj úplne jednostrannú, na samom okraji čierno-bieleho spektra umiestnenú postavu.

Mária Rácz

12/02/2018

 

Dielo: Testről és lélekről (O tele a duši, film, 2017)

Autor: Ildikó Enyedi

 

Mária je nová kontrolórka kvality na bitúnku. Mladá a nepochybne inteligentná žena si od ostatných drží odstup, je až asketicky strohá a osamelá. Nemá rada fyzický kontakt, robí jej problém začleniť sa do kolektívu. Mária stelesňuje naše najvlastnejšie animozity voči spoločenským rolám, ktoré nazývame plachosť, individualita, hanblivosť, autizmus. Od detstva sa nútime prekračovať hranice toho, čo skutočne chceme, aby sme sa stali normálnou súčasťou normálneho kolektívu. Mária nám pripomína, koľko pretvárky, sebazaprenia a sebafalšovania si to vyžaduje. Koľkým zvláštnym, až nezmyselným rituálom sa musíme podrobiť, aby sme sa stali akceptovaným členom zvláštnych kmeňov, ktoré obývajú našu každodennosť. A zároveň ukazuje, aká ťažká a bolestivá môže byť existencia človeka, ktorého osobnosť vypĺňa z najväčšej časti to, čo my ostatní vytesňujeme na okraj ako čosi marginálne a zavrhnutiahodné. Drobné prekážky stojace medzi ľuďmi sa optikou takýchto ľudí menia na vysoké, ťažko prekonateľné múry. Film O tele a duši ukazuje možné spôsoby, ako takýto múr prekonať, najmä keď ide o snahu z oboch strán.

Mayka Villaverde

20/01/2018

 

Dielo: El cuerpo (film, 2012)

Autori: Oriol Paulo, Lara Sendim

 

Mayka Villaverde je ústrednou postavou príbehu, je možnou obeťou, možnou páchateľkou, možnou stopou, no zároveň je mŕtva a neprítomná. Príbeh a postavy sú rozohraté okolo jej neprítomného tela. Mayka zastupuje fiktívne postavy, ktoré sú dôležité, no nie sú tu, ktoré nekonajú, no pôsobia, ktoré nevidíme, no neustále o nich počujeme. Príbehy sa často hýbu práve kvôli tomu, že ich hlavný aktér chýba. V Poľskom filme Telo putuje mŕtvola celým príbehom a drží ho pokope ako pevná niť, zväzujúca navzájom cudzie a nezávislé životy; Mayka je takisto mŕtva, no navyše jej telo chýba. Godot nepríde, pani Columbovú neuvidíme, Protopopov nevstúpi na scénu Troch sestier. Shakespeare použil neviditeľnú postavu Rosaline ako predobraz Romeovej lásky k Júlii, podobne ako je zamlčaná a neviditeľná Lilith čoby predchodkyňa Evy. Božstvom neviditeľných a neprítomných postáv by mohol byť indický boh Paruša, ktorého anihiláciou vznikol svet. Všetko, čo je, je jeho absenciou. Aby sme boli, on nie je.

 

Oskar Matzerath

29/11/2015

oskar

 

Dielo: Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1959)

Autor: Günter Grass

 

Oskar Matzerath: jedna z najzaujímavejších, najkomplexnejších, najkontroverznejších literárnych postáv. Všetko, čo o Oskarovi vieme, je z jeho vlastného rozprávania, preto treba byť obozretný.

Oskar sa narodil s mysľou dospelého človeka a hneď ako uvidel svet, odmietol ho. Predovšetkým nechcel mať nič spoločné so svetom dospelých a tak sa vo veku troch rokov, po tom, čo dostal sľúbený plechový bubienok, rozhodol prestať rásť. Pádom do pivnice zastavil svoj rast a zostal v tele trojročného dieťaťa. Oskar je rozhodnutý robiť len to, čo sám chce a najmä sa odmieta podvoliť vôli kohokoľvek iného, čo je základom dospelého života. Má predovšetkým dve základné zbrane: hru na bubon, ktorú denne zdokonaľuje, a schopnosť trieštiť svojim hlasom sklo. Mohli by sme pridať tretiu: absenciu svedomia alebo morálky. Z Oskara sa stáva večné dieťa, manipulátor, ktorý neváha obetovať kohokoľvek, vrátane svojich najbližších, pre splnenie vlastných cieľov. Jeho život je spletitou a dobrodružnou cestou, ktorá vedie cez nepokojné dejiny Nemecka 20. storočia. Akoby poznal len vrcholy a pády: je skrytým géniom i sociopatom; má nadanie hypnotizovať hrou na bubon a rezať či trieštiť sklo a zároveň je bezbranný voči ponižovaniu vrstovníkmi; je neobyčajne bohatý a vzápätí sa ocitá na dne; je obdivovaným umelcom a neschopným získať si lásku; dokáže vytvoriť svoj vlastný kult a zároveň je opovrhovaným a nešťastným samotárom. Jeho osud je spôsobom, ako vyrozprávať dejiny Nemecka, dejiny víťaziaceho a porazeného národa, silného a slabého, pyšného a pokoreného. Je príznačné, že malý Oskar sa naučil čítať z dvoch kníh: o Goethem a Rasputinovi, čím anticipoval rozdelenie Nemecka. Je príznačné, že jeho najvlastnejším rysom je vôľa: vôľa, ktorú premeriava so svetom, s inými ľuďmi, s Bohom i s vlastným svedomím, ako toľkí veľkí Nemci pred ním. Nietzscheho či Schopenhauerov ideál svojbytnej vôle sa zrealizuje v hrbatom dieťati, stojacom nad morálkou.

Nevieme celkom, kedy Oskar klame, kedy pravdu zamlčiava a kedy si ju prispôsobuje. Jeho život i rozprávanie sú príbehom vôle: vôle natoľko silnej a úspešnej, že nedáva nijakú šancu na lásku a šťastie.

Merkúrania

07/11/2015

merc

Dielo: Relation du Monde de Mercure (1750)

Autor: Chevalier de Béthune (pseudonym)

 

Merkúrania majú krídla a sú nesmrteľní, pokiaľ sa sami nerozhodnú zomrieť. Nikdy nespia, spánok dosiahnu jedine pomocou drog a to ako trest: najvyšším trestom na Merkúre je osemdňový spánok. Manželstvá sa uzatvárajú na dva roky a po vzájomnej dohode môžu byť predĺžené. Vášne sa nijako neskrývajú, pretože nie sú považované za hriech, ale naopak, za najcennejší dar Stvoriteľa. Merkúrania sa dokážu rozprávať so zvieratami, no v tom prípade sa konverzácia prispôsobuje úrovni a záujmom daného zvieraťa. Celému Merkúru vládne osvietený obyvateľ Slnka, ktorý reprezentuje dokonalého vládcu: je služobníkom svojich poddaných, vládne výlučne v ich prospech a s ich súhlasom.

Merkúrania sú vlastne utopickou projekciou ľudstva: jednou z rozmarných variácií na možnosti šťastného a dokonalého stvorenia.

Matyáš Popa

26/07/2015

popa2

 

Dielo: Kokoschkova bábka (A Boreca de Kokoschka, 2010)

Autor: Afonso Cruz

 

 

Matyáš Popa je postava, ktorá sa vynára v pozadí viacerých príbehov v románe Kokoschkova bábka, no napriek tomu o nej nevieme nič určité. Narodil sa v Drážďanoch, stal sa úspešným hudobníkom a neúspešným básnikom. Jeho knihy zamietali všetky vydavateľstvá, a to dokonca aj vtedy, keď im poslal ukradnutý rukopis Knihy Exodus Thomasa Manna. Vzápätí napísal knihu o svojej krádeži rukopisu, no neuspel ani s ňou. V románe Sedem minút s kapelou opísal niekoľkých ľudí, ktorí hrajú na rôznych miestach sveta spoločnú skladbu, hoci o tom nevedia oni ani nikto iní – táto najkrajšia a najveľkolepejšia skladba znie len v Božích ušiach. V románe Muž, ktorý sa nikdy nenarodil opísal človeka, ktorý sa odmietol narodiť a celý život prežil v tele matky, čo je parabola nášho strachu z neznáma a našich nenaplnených životov, prežitých v suteréne bytia. Jeho kniha Kokoschkova bábka je súčasťou rovnomenného románu Afonsa Cruza a spätne ho reinterpretuje.

Matyáš Popa nie je len postavou stvorenou príbehom, ale aj postavou, ktorá tento príbeh spoluvytvára a zrkadlí. Je ako zrkadlo, vložené do zrkadlového bludiska. Spoluvytvára mýty o sebe, je ako Kokoschkova bábka, ktorá sama o sebe roznáša klebety a píše operu. Patrí do tradície Pessoových heteroným a Pavićových autorov Chazarského slovníka.

Adaś Miauczyński

06/06/2015

adas

Dielo: Dzień świra (2002)

Autor: Marek Koterski

 

Adaś Miauczyński je predstaviteľom neúspešného, nešťastného, frustrovaného a v obsesívnych rituáloch uviaznutého človeka, rozvedeného učiteľa po štyridsiatke, ktorý len veľmi komplikovane vychádza so svetom a ešte horšie so sebou. Sledujeme jeden deň jeho života v joyceovskom prúde vedomia so všetkými jeho fóbiami, banalitami, fantáziami a zúfalstvami. Adaś stále nevie pochopiť, prečo sa jeho život uberá tak jednoznačne zlým smerom. Svoju frustráciu rieši predovšetkým dvoma spôsobmi: rituálmi, ktoré puntičkársky dodržiava a nevrlosťou voči ostatným ľuďom. Jeho život tak nadobúda nemennú formu tragikomického pekla, do ktorého sa každé ráno budí. Svoj deň končí povzdychom, ktorý je alúziou na univerzálnu povahu Adama: „Hlina, z ktorej si bol stvorený, vyschla a stvrdla. Nikdy sa už v tebe neprebudí astronóm, hudobník, altruista, básnik alebo človek, ktorí v tebe možno kedysi boli…“

 

Zelený muž

27/08/2014

 

zelenymuz

Zelený muž je tajomná bytosť, ktorú možno stretnúť najmä v gotických kostoloch. Vytesaná z kameňa má podobu mužskej hlavy s rastlinnými motívmi, spravidla ide o listy stromov, vyrastajúce zelenému mužovi z úst a obrastajúce mu hlavu. Jestvujú rôzne typy zeleného muža: od mĺkvych, vznešených pozorovateľov až po démonické, temné bytosti.

(more…)

Tetka Drollová alias Sebastian Melichar Pampel

02/04/2014

Droll

 

Dielo: Poklad na Striebornom jazere (1890-1891) Petrolejový princ (1893-1894) Čierny mustang (1896-1897)

Autor: Karl May

 

Jedna z najbizarnejších postavičiek v mnohopočetnom panoptiku postáv Karla Maya. Bratanec Hobbleho Franka, s ktorým sa stretávajú ďaleko od rodného Saska, na divokom Západe. Má piskľavý hlas (fistulu), odtiaľ jeho prezývka. Je detektívom a zálesákom. O jeho zovňajšku hovorí tento opis: „Nový příchozí vypadal na první pohled dost směšně. Jeho kulaté tělo bylo navlečeno do dlouhého a neobyčejně širokého kabátu, složeného z neuvěřitelného množství kožených kusů a záplat. Dlouhé rukávy byly dole sešité a muž si udělal nové otvory pro ruce ve výši loktů. Přední části rukávů tak tvořily dva vaky, do kterých se dalo uložit množství nejrůznějších drobností. To, co mu sedělo na hlavě, se nedalo nazvat ani kloboukem, ani čepicí. Byla to prazvláštní helma, sešitá z pěti různě utvářených kožených kusů, které muži zakrývaly temeno, čelo i uši.” Zomrel niekoľko mesiacov po udalostiach v Petrolejovom princovi guľkou vraha, ktorého prenasledoval.

 

Spracované podľa stránky karel-may.majerco.net a publikované s ich súhlasom.