Dielo: Idiot (1868)
Autor: Fiodor Michajlovič Dostojevskij
Knieža Lev Nikolajevič Myškin sa po rokoch strávených vo Švajčiarsku vracia späť do Ruska. Vo Švajčiarsku sa liečil z nervovej choroby zhruba štyri roky, nie veľmi úspešne. Stretávame sa s ním vo vlaku pri príchode do vlasti. Má asi dvadsaťšesť rokov, chudú tvár s modrými živými očami, plavé husté vlasy a svetlú, takmer bielu briadku. Jeho autor, Fiodor Michajlovič Dostojevskij, v ňom vytvoril idealizovanú postavu dokonalého kresťanského typu, akési novodobé vtelenie ruskej pravoslávnej podoby Krista. Je to ústredná postava knihy, ktorá svojim magnetizmom ovplyvňuje všetky ostatné postavy a všetky jednotlivé príbehy. Je nositeľom ústrednej idey diela, ktorou premeriava a charakterizuje všetkých ostatných – všetky viac alebo menej významné postavy románu možno charakterizovať na základe toho, aký postoj zaujmú ku kniežaťu. Myškin je totiž stelesnením kresťanskej pravdy, podstaty ľudstva a preto je schopný získať si na svoju stranu deti, nevinné ženy, ale aj hriešnikov a pijanov, pokiaľ v nich ešte zostal cit pre pravdu. Naopak, jeho odporcovia sa vyznačujú dvomi základnými črtami: buď im vo vzťahu k Myškinovi bráni tieň sebectva, akejsi prepiatej hrdosti, ktorá sleduje dôležitosť svojho Ja, alebo sú to ľudia, ktorí pravdu v sebe udusili a presmerovali duchovnú energiu na nízke, materialistické ciele.
V Myškinovom mene sa spájajú dva protiklady – Lev a Myš, paradox slabého a kráľovského, opovrhnutiahodného a vznešeného. Presne takéto reakcie knieža vyvoláva: stelesňuje totiž mäkkú silu kresťanstva, duchovnú spásu, ktorá nevyužíva nijaké triky, intrigy a ohľady. Je to sila pravdy: naivnej a mocnej, bezbrannej a najdôležitejšej. Myškin je úprimný, nemaskuje nijaké svoje slabosti, nerobí sa lepším, než je, hovorí vždy úprimne a pravdivo. Každá z postáv pocíti ku kniežaťu sympatie a zároveň sa mu vysmeje, uverí na chvíľu v jeho nádej a zároveň sa urazí, ako to býva pri pohľade do zrkadla. Myškin sa ku každému správa priateľsky, otvorene a láskavo, každému ponúka otvorenú ruku a svoje priateľstvo. Ak by sa každý správal ako on, na svete by neboli vojny, nepriateľstvá, spory.
Dostojevskij Myškinovi prisúdil ničivé epileptické záchvaty a pred nimi sekundy vzácneho osvietenia, akéhosi hlbšieho porozumeniu sebe a svetu a ich vzájomnej jednote – teda niečo, čo zažíval sám autor. Krátko pred prepuknutím záchvatu Myškin v spoločnosti prezentuje svoje názory, presnejšie Dostojevského názory. V nich hovorí o poslaní Ruska, ktoré si na rozdiel od západnej rímskej cirkvi uchovalo pravého Krista a preto môže obnoviť Európu. Rímska cirkev totiž vyznáva Antikrista a preto z nej pochádza aj ateizmus. Dostojevskij dal Myškinovi ešte jednu nečakanú črtu, a to rojčenie o Napoleonovom osude, denné snenie o veľkom historickom poslaní. Myškin totiž nie je ani tak deliacou čiarou obvyklej morálky dobra a zla, ale skôr aktívnej a pasívnej duše. Preto sa dokáže zbratať s Rogožinom, priateliť sa s Nastasjou Filippovnou a znamenať nádej aj pre postavy skrachovancov ako Lebedev, Ivolgin alebo Keller, zatiaľ čo zdržanliví a vo svojej podstate slušní, no duchovne vlažní Pticyn alebo generál Jepančin sú voči nemu chladní a v podstate stratení. Dostojevskij na základe postavy Myškina triedil ruské, konzervatívne duše od západných, liberálnych európskych duší.
Knieža Lev Nikolajevič Myškin je silnou a originálnou postavou, ktorá dokázala udržať pokope celý objemný román, jeho dejové linky, vzťahy postáv aj ideové posolstvo. Myškin si našiel viacero stelesnení vo filmoch a stal sa predlohou viacerých variácií – spomeňme český film Návrat idiota alebo ruský film Daun haus. Do nich sa premieta Myškinova povaha zrkadla, prostredníctvom ktorého sa ostatné postavy triedia a poznávajú.
encyklopediafiktivnychpostav 