Oidipus

Dielo: Kráľ Oidipus a iné

Autor: Sofokles, Sigmung Freud a ďalší

 

Oidipus je tragickým hrdinom gréckej mytológie. Je príkladom márneho boja s osudom: tým, že uniká veštbe, ju pomáha naplniť a v prípade Oidipa ide o zvlášť tragickú veštbu: má zavraždiť svojho otca a vziať si za ženu vlastnú matku. Princíp márneho boja s veštbou je obľúbeným motívom viacerých klasických rozprávok (Šípková Ruženka, Macbeth) i moderných príbehov (Minority Report, Terminator) a Oidipa možno považovať za patróna týchto nešťastných predurčencov. Oidipus sa stane kráľom Théb po tom, čo porazí Sfingu, a stane sa z neho sebavedomý, úspešný a šťastný kráľ. Neskôr z nevedomosti vyriekne verdikt sám nad sebou, keď rozhodne o osude vraha kráľa Laia – ktorým je ale on sám. Stal sa kráľom nielen preto, že porazil Sfingu, ale aj preto, že zabil thébskeho kráľa. Jeho schopnosti a úspechy majú vždy rubovú stranu hriechu a prekliatia. Úspešný Oidipus sa ukáže byť len tieňom temného, prekliateho Oidipa, čo sám odhalí až vo svojej dospelosti. Svoj osud nazve horším než zlo či hriech a želá si, aby nikdy nežil. Potrestá sa vlastnou rukou a kajá sa za to, že sa mu vôbec podarilo žiť, že sa stal kráľom, že sa mu podarilo byť úspešným. Je obeťou a vinníkom zároveň.

Oidipus je výnimočnou fiktívnou postavou aj pre spôsob existencie, ktorý mu prisúdil Sigmund Freud. Ten v ňom rozpoznal všeobecnú tendenciu nášho nevedomia: sexuálnu túžbu po matke a túžbu po smrti otca (u žien obrátene, Elektrin syndróm), čím z Oidipa spravil niekoho, kto je prítomný v nevedomí všetkých ľudí a prehovára v nás predovšetkým vo veku 3-6 rokov, radí nám pri výbere partnera a stal sa tak jedným z najslávnejších a najvplyvnejších gréckych hrdinov, čo možno vnímať ako pokračovanie jeho prekliatia.

Oskar Matzerath

 

Dielo: Plechový bubienok (Die Blechtrommel, 1959)

Autor: Günter Grass

 

Oskar Matzerath: jedna z najzaujímavejších, najkomplexnejších, najkontroverznejších literárnych postáv. Všetko, čo o Oskarovi vieme, je z jeho vlastného rozprávania, preto treba byť obozretný.

Oskar sa narodil s mysľou dospelého človeka a hneď ako uvidel svet, odmietol ho. Predovšetkým nechcel mať nič spoločné so svetom dospelých a tak sa vo veku troch rokov, po tom, čo dostal sľúbený plechový bubienok, rozhodol prestať rásť. Pádom do pivnice zastavil svoj rast a zostal v tele trojročného dieťaťa. Oskar je rozhodnutý robiť len to, čo sám chce a najmä sa odmieta podvoliť vôli kohokoľvek iného, čo je základom dospelého života. Má predovšetkým dve základné zbrane: hru na bubon, ktorú denne zdokonaľuje, a schopnosť trieštiť svojim hlasom sklo. Mohli by sme pridať tretiu: absenciu svedomia alebo morálky. Z Oskara sa stáva večné dieťa, manipulátor, ktorý neváha obetovať kohokoľvek, vrátane svojich najbližších, pre splnenie vlastných cieľov. Jeho život je spletitou a dobrodružnou cestou, ktorá vedie cez nepokojné dejiny Nemecka 20. storočia. Akoby poznal len vrcholy a pády: je skrytým géniom i sociopatom; má nadanie hypnotizovať hrou na bubon a rezať či trieštiť sklo a zároveň je bezbranný voči ponižovaniu vrstovníkmi; je neobyčajne bohatý a vzápätí sa ocitá na dne; je obdivovaným umelcom a neschopným získať si lásku; dokáže vytvoriť svoj vlastný kult a zároveň je opovrhovaným a nešťastným samotárom. Jeho osud je spôsobom, ako vyrozprávať dejiny Nemecka, dejiny víťaziaceho a porazeného národa, silného a slabého, pyšného a pokoreného. Je príznačné, že malý Oskar sa naučil čítať z dvoch kníh: o Goethem a Rasputinovi, čím anticipoval rozdelenie Nemecka. Je príznačné, že jeho najvlastnejším rysom je vôľa: vôľa, ktorú premeriava so svetom, s inými ľuďmi, s Bohom i s vlastným svedomím, ako toľkí veľkí Nemci pred ním. Nietzscheho či Schopenhauerov ideál svojbytnej vôle sa zrealizuje v hrbatom dieťati, stojacom nad morálkou.

Nevieme celkom, kedy Oskar klame, kedy pravdu zamlčiava a kedy si ju prispôsobuje. Jeho život i rozprávanie sú príbehom vôle: vôle natoľko silnej a úspešnej, že nedáva nijakú šancu na lásku a šťastie.

Virgil Oldman

 

Dielo: La migliore offerta (Najvyššia ponuka, film 2013)

Autor: Giuseppe Tornatore

 

Virgil Oldman je starnúci, úspešný obchodník s umením, pracujúci pre aukčné spoločnosti. Jeho luxusný, profesionálne úspešný, suverénne bežiaci život prezrádza istú odťažitosť, samotárstvo, principiálny konflikt so svetom. Odstup medzi Virgilom a svetom stelesňuje aj umenie, ktorému sa venuje: namiesto ľuďmi je obklopený portrétmi. Jeho meno prezrádza staromládenectvo – po celý svoj život nemal vzťah so ženou, o to intenzívnejšie sa venuje svojej tajnej zbierke ženských portrétov. Pri dopĺňaní svoje zbierky sa neštíti ani aukčných podvodov – napokon, nie je vo vzťahu k ženám povolené aj podvádzať? Virgil a svet umenia tak reprezentujú niekoľko hier, niekoľko úrovní predstieraní. Virgil týmto hrám vládne, je to on, kto určuje ich pravidlá. V istom momente však stretáva mladú Claire Ibbetson – aj tu sa snaží vládnuť hre, trochu predstierať a trochu inscenovať. Ukáže sa však, že sa dostáva do inej, cudzej hry, ktorej nevládne. Táto skutočnosť ho môže zraniť i vyliečiť, odhaliť i rozbiť iné ilúzie. Virgil je tak postavou rôznych úrovní hier, ktoré sa vzájomne prestupujú, zrkadlia a rušia, je to postava balansujúca na hrane umenia a reality, vznešeného a zištného predstierania, fikcie a klamstva, svojej hry a hry svojich protivníkov.

K jeho príbuzným patria Titta di Girolama (Le conseguence dell´amore) alebo John „Scotie“ Ferguson (Vertigo).

Obyvatelia ostrova

 

Dielo: Zlatý věk (2002)

Autor: Michal Ajvaz

 

Román Zlatý věk je okrem iného detailným popisom bezmenného ostrova v Atlantickom oceáne a jeho obyvateľov. Obyvatelia ostrova majú niekoľko zvláštnych čŕt, ktoré možno pripísať ich radikálne inému spôsobu vnímania a myslenia, než je európsky pojmový, racionalistický prístup k svetu. Ostrovania nerozlišujú ostré kontúry vecí a pojmov, významu a zmyslu tak, ako my: ich vnímanie sa zaoberá šumom, kontinuitou všetkého bytia, z ktorého sa nevydeľujú kontúry zmyslu tak ostro, ako pre nás. Ostrovania trávia čas načúvaním vody a pozorovaním jej premenlivej hladiny, šum prostredia je pre nich rovnako zaujímavý a zmysluplný ako ľudská reč, škvrny a praskliny majú pre nich rovnaký význam ako predmety, na ktorých sa objavili. Žijú ponorení do večnej prítomnosti, svet je pre nich kontinuálne sa odvíjajúcim šumom, z ktorého nevykrajujú ostré tvary významov, nerozumejú našej pragmatickosti, metafyzike a dualizmu. Nepoznajú peniaze, náboženstvá, mocenské ambície ani manželstvo. Ich písmo je premenlivé, podobne ako zložitá gramatika ich jazyka, obe sú vystavené vplyvu prostredia a náhody. Nevytvárajú žiadne umelecké diela, hudbu ani maľbu, keďže abstrakciou je pre nich realita samotná: načúvajú vode a šumu sveta a pozorujú škvrny na stene či čeriacu sa vodnú hladinu. Jediným umením je preto literatúra, kryštalizácia amorfného sveta do pevnej formy príbehu. Na ostrove jestvuje Kniha, labyrintická spleť príbehov, ktorá je neustále dopisovaná a prepisovaná, nemá počiatok ani koniec a nemá pevný tvar v čase.

Rozprávač, ktorý na ostrove strávil tri roky, nie je znepokojený ani tak tým, že ostrovania predstavujú zvláštnu chorobu jazyka, akúsi absenciu rádu a zmyslu, na ktorých je vybudovaná naša civilizácia – obáva sa, že tou chorobou je náš spôsob vnímania, zatiaľ čo ambivalentný chaos ostrovnej nerozlíšenosti a absencia hierarchie v skutočnosti zodpovedá prirodzenému stavu bytia.

Omovia a Draagovia

Dielo: Fantastic Planet (La planète sauvage, 1973)

Autor: Stefan Wulf, René Laloux, Roland Topor

 

 

Omovia a Draagovia sú obyvateľmi planéty Ygam. Draagovia sú omnoho väčší, s modrou pokožkou, vládnu na planéte Ygam. Sú to racionálne, duchovné bytosti, na vysokom stupni vývoja. Oddávajú sa meditáciám, skúmajú život iných planét a bytostí. Vytvorili rozvinutú civilizáciu, ktorá smeruje k duchovným cieľom.

Omovia sú oproti Draagom miniatúrne, zaostalé bytosti, ktoré žijú buď v divom, primitívnom stave v opustených parkoch, alebo sú chované v zajatí ako domáce zvieratá pre deti Draagov. Omovia pochádzajú zo vzdialenej planéty, Draagmi sú považovaní za nepríjemných, no skôr bezvýznamných škodcov, ktorých treba raz za čas vystaviť deratizácii.

Omovia však žijú skrytý, Draagmi nepoznaný život inteligentných spoločenstiev, ktoré sú však na primitívnom stupni vývoja. Tvoria vzájomne znepriatelené kmene, ktoré majú svoje náboženstvá, mýty, zvyklosti a rituály.

Omovia (homonymum s fr. homme) sú ľudia, prežívajúci na planéte Ygam. Avšak za symbol ľudstva možno považovať obe rasy: chladných a racionálnych Draagov i primitívnych Omov ako dve strany tej istej mince, v odvekom strete vyspelej a „barbarskej“ civilizácie (Rimania a barbari, Západní kolonisti a kmene Afriky a Oceánie, Španieli a Indiáni, Nacistické Nemecko a „nižšie rasy“). Omovia a Draagovia sú teda fiktívne bytosti, symbolizujúce ľudí vo všeobecnosti. Vo filme Fantastic Planet dospejú k vzájomnému zblíženiu a spolupráci po tom, čo vo vyhrotenom konflikte Omovia odhalili slabé miesto Draagov.

On & Ona

Dielo: The Final Cut: Ladies and Gentlemen (film, 2012)

Autor: György Pálfi

 

On a Ona, dvaja hlavní hrdinovia Hollywoodu, ale možno aj celých dejín ľudstva: dve archetypálne postavy, ktorými sme my všetci. Stretnú sa, preskočí medzi nimi iskra, v ich príbehu nechýba jedlo, tanec, posteľ, no ani žiarlivosť, nedorozumenia, problémy a napokon konečné zmierenie. György Pálfi zostavil svoj film ako zostrih iných filmov: menia sa tváre, epochy, prostredia, šaty i žánre, zostávajú On a Ona. On a Ona sú postavami, ktoré stelesňujú nielen Príbeh, ale aj postavy – celú galériu hollywoodskych postáv, sú to meta-postavy, stelesnenia archetypov, ktoré práve preto nemôžu mať jednu tvár a jedno telo a obývať len jeden čas a jedno miesto.

Olive Kitteridge

 

Dielo: Olive Kitteridge (román, 2008; seriál, 2014)

Autor: Elizabeth Strout

 

Olive Kitteridge je striktná, ironická, nesentimentálna učiteľka v malom prímorskom americkom meste, inteligentná a britká pozorovateľka života, trochu zatrpknutá a otvorene sardonická. Nepoužíva masku prívetivosti ani ohľadov, najmä voči najbližším – avšak pod povrchom neľútostného kritika sa ukrýva cit pre férovosť a dokonca sympatie voči ľuďom, ktorí sú často väčšinovo odsudzovaní či podceňovaní. Jej láskavý manžel Henry ju zaplavuje pozornosťou, ktorú Olive prijíma bez štipky sentimentu s nemilosrdnou ľahostajnosťou – čo jej manžel pokorne a trpezlivo znáša, privedie ich syna k terapeutovi.

Olive akceptuje drsnosť života – odmieta pretvárku, lživú útechu či únik pred skutočnosťou – a akceptuje aj to, že táto drsnosť triedi ľudí na silnejších a slabších. Sama síce trpí depresiami a nenaplnenými túžbami, no odmieta akékoľvek barličky v boji so sebou samým. Jej drsnosť je akousi drsnosťou prirodzeného života, v ktorom existujú straty, prehry, starnutie a smrť.

Olive Kitteridge je postavou triezveho amerického realizmu, postavou, cez ktorú pozorujeme množstvo príbehov rôznorodých postáv, cez ktorú sa zrkadlia spoločenské zmeny Ameriky 20. storočia a cez ktorej životný príbeh sa vinú motívy dezilúzií, duševných porúch a samovraždy.

 

Otec Bruna Schulza

 

Dielo: Škoricové sklepy, Sanatórium v zásvetí

Autor: Bruno Schulz

 

Obyčajný človek

Dielo: Obyčejný život (1934)

Autor: Karel Čapek

 

Hlavným hrdinom Čapkovho románu je obyčajný človek, dôchodca, ktorý sa rozhodne spísať príbeh svojho života. Pri spomínaní na svoj život objaví nielen zapadnuté spomienky, ale celé osobnosti, ktorými kedysi, na svoje prekvapenie, bol, a im prislúchajúce možné paralelné životy. Obyčajný človek – počas celého románu nezaznie jeho meno – pred sebou postupne rozvinie všetky zásadné príbehy svojho života, vrátane tých, na ktoré nespomína rád, ktoré v ňom žili po celý čas, hoci mimo zraku jeho vedomého Ja. Obyčajný život obyčajného človeka sa ukáže byť závratným, fascinujúcim, no i krutým dobrodružstvom plným subtílnej krásy i pekelných priepastí. Jeho mnohoznačnosť je mnohoznačnosťou každého života i každého románu. Príbeh obyčajného človeka je, verne zaznamenaný, vždy existenciálnou drámou (alebo, v Čapkovom podaní, existenciálnou detektívkou). Je to však zároveň príbeh zaznamenaný a v tomto sa Čapkov obyčajný človek stretáva s Proustovým Marcelom. Rozprávač až v momente písania, vtedy, keď musí použiť slovo, keď ho už vysloví, keď nemôže preskočiť myšlienku a koniec vety, až vtedy sa plne konfrontuje so skrytými hlasmi, udalosťami a motívmi svojho života. Až počas písania natrafí na veci, ktoré tu po celý čas boli a o ktorých po celý čas nevedomky vedel a spoznáva v sebe žalobcu, obhajcu i obžalovaného, ale i dieťa, mladíka a starca, romantika, poctivca i zvrhlíka, zástup svojich predkov a celý zástup obyčajných ľudí, lebo, ako obyčajný človek zisťuje, „každý z nás je my, každý je zástup, ktorý sa stráca v nedohľadne.“

Onufrie

Dielo: Malíčky (Degete mici, 2005)

Autor: Filip Florian

Alias: Otec Onufrie, Gherghe, Chochol