Dielo: Podivný príbeh Petra Schlemihla (Peter Schlemihls wundersame Geschichte, 1814)
Autor: Adelbert von Chamisso
Peter Schlemihl nie je vlastne nijako výnimočnou postavou, reprezentuje skôr obyčajného človeka, ktorý zažíva neobyčajný príbeh. V novele-rozprávke vystupuje ako rozprávač alebo pisateľ, ktorý svoj životný príbeh rozpráva autorovi, spisovateľovi Adelbertovi von Chamissovi, ktorého priamo oslovuje a v jednom momente dokonca rozpráva sen, v ktorom sa mu prisnil – postava teda sníva o svojom autorovi.
Peter Schlemihl pripláva do mesta, v ktorom sa uchádza o prácu u bohatého Thomasa Johna. V jeho spoločnosti stretáva zvláštneho muža v sivom kabáte, ktorý ticho a úslužne plní priania pozoruhodným, rozprávkovým spôsobom bez toho, aby udivil aj niekoho iného okrem Petra. Toho ešte v tento prvý deň sivý postarší pán osloví a navrhne mu obchod: dá Petrovi čokoľvek za jeho tieň, napríklad Fortunátov mešec, zdroj neobmedzeného bohatstva. Peter Schlemihl súhlasí – dá si odobrať tieň a stáva sa najbohatším človekom na zemi.
Človek bez tieňa je však vyobcovaný z ľudského spoločenstva. Peter je bohatý, ale nešťastný; prácne a komplikovane vytvára podmienky, v ktorých by nik neodhalil jeho zvláštnosť, avšak neúspešne. Len čo ľudia prídu na to, že Peter nevrhá tieň, zavrhnú ho. Peter dvakrát prichádza o milovanú ženu a sivý pán mu následne ponúka obchod: môže si nechať mešec a vráti mu aj tieň, ak mu Peter po smrti daruje svoju dušu.
Do rozprávkového príbehu pôvodne určeného deťom zakomponoval autor veľa zo svojho života. Podobenstvo o človeku bez tieňa vyobcovanom zo spoločnosti odráža jeho vlastné postavenie – ako Francúz žijúci v pruskom exile je postavený do neľahkej pozície – musí bojovať proti Napoleonovej armáde. Pre Francúzov je zradca, pre Prusov je prinejmenšom podozrivý. Adelbert von Chamisso nikde nezapadol, dlho blúdil svojou dobou a svojím spoločenstvom, až kým nenašiel svoje miesto tak ako jeho hrdina. Dva milostné nezdary takisto odrážajú jeho vlastný život.
Meno Schlemihl podľa autora znamená „Bohumil, Theofil, miláčik Boží. Takto označujú židia v bežnej reči nešikovných a nešťastných ľudí, ktorým sa v živote nič nedarí.“ Peter Schlemihl je archetypom človeka bez tieňa – niekoho, kto vymenil svoju ľudskosť, smrteľnosť, svoju účasť na ľudskom údele za nadprirodzenú výhodu, a preto viac nepatrí medzi ľudí, stáva sa vydedencom, outsiderom, niekým naveky zatrateným, kto stratil podiel na obyčajnom ľudskom šťastí. Je archetypom, ktorý si v literatúre nachádza svoje ďalšie vtelenia, variácie a príbuzenstvá. Hugo von Hofmannsthal napísal v roku 1919 príbeh Žena bez tône (Die Frau ohne Schatten), odvodený zo škandinávskej rozprávky o žene, ktorá nechcela mať deti a prišla o svoj tieň. V dvadsiatom storočí napísal Richard Brautigan krátku ironickú poviedku Divoké vtáctvo nebeské o zamestnancovi poisťovne menom Henly, ktorý kupuje deťom televízor na úver, kvôli čomu mu v predajni odnímu jeho tieň a vymenia ho za vtáčí tieň – bude ho nosiť až do doby, kým úver splatí. Peter Schlemihl je však najmä pre druhú polovicu svojho života aj príbuzným takých postáv, akými je Večník Nedžada Ibrišimovića; je teda zároveň typom Ahasvera, vyvoleného samotára, spriazneného s typom postáv Jeana-Baptista Grenouilla zo Süskindovho Parfumu.
Postavu Petra Schlemihla priamo použil E. T. A. Hoffmann v poviedke Príbeh o stratenom zrkadlovom obraze. V tomto príbehu sa rozpráva o Erasmovi Spikherovi, ktorý diablovi predá svoj zrkadlový obraz, prichádza o domnelé šťastie po boku okúzľujúcej Giulietty, aj o rodinné šťastie, keď ho manželka posiela do sveta, aby sa pokúsil získať späť svoj obraz. V Hoffmannovom rozprávaní stretne Erasmus Petra Schlemihla, spoločne, poskytnúc si navzájom tieň a zrkadlový obraz, majú putovať svetom, ale „napokon z toho nič nebolo“ a tieto dve nekompletné ľudské bytosti sa navzájom trápia.
Tento motív zaujímavo spracoval aj Hans Christian Andersen v poviedke Tieň. Hlavný hrdina, učený muž zo severu, raz na cestách v južných krajinách, očarený tajomným palácom, ponúkne svoj tieň, aby sa od neho oddelil a išiel preskúmať vnútro paláca. Na druhý deň prekvapene zistil, že tieň ho poslúchol, avšak postupne mu narástol a zosilnel nový tieň, keďže „koreň mu zrejme zostal.“ Andersen spravil vtipnú narážku na Chamissov príbeh bez toho, aby ho menoval – jeho hrdinu sa nepríjemne dotkne strata tieňa najmä preto, že takýto príbeh už jestvuje a preto keby ostatným vyrozprával, čo ho postretlo, bude pôsobiť neoriginálne. Učený muž sa vrátil do vlasti a písal o dobre, pravde a kráse; po rokoch ho navštívi jeho pôvodný tieň, ktorý medzitým nadobudol telo i značný majetok. Palác, do ktorého pred rokmi vošiel, bol sídlom poézie, v ňom si tieň zreteľne uvedomil svoju osobnosť, ktorú tušil už predtým, najmä za mesačných nocí, keď býval zreteľnejší než jeho pán. Z paláca sa vykradol do sveta a tu nazeral do okien nočných bytov, stal sa svedkom všetkého utajovaného zla v ľuďoch, vďaka vydieraniu zbohatol a pýšil sa tým, že všetko videl a poznal. Zatiaľ čo učený muž s písaním o pravde, dobre a kráse neuspel a chradol, tieňu sa vodilo viac než dobre. Napokon svojho chorľavého pána vzal do kúpeľov, aby sa zotavil; cestu mu hradil zo svojho, avšak pán musel predstierať, že je tieň. Tieň sa napokon ožení s princeznou a svojho pôvodného pána dá popraviť – v jeho podaní išlo o tieň, ktorý sa pomiatol a považoval sa za človeka.
Peter Schlemihl napokon reprezentuje ešte jeden princíp – jeho príbeh je minútou pochybného rozhodnutia v prvý osudový deň a potom celoživotným vyrovnávaním sa s touto voľbou. Umberto Eco v texte O niektorých funkciách literatúry (2000) hovorí, že tragické príbehy literatúry nás vychovávajú k osudu a k smrti práve nevyhnutnosťou svojho fatalizmu, tým, že nás nechajú dotknúť sa svojej zákonitosti a nemennosti. Príbeh Petra Schlemihla zviditeľňuje skryté cesty osudu a zároveň popisuje vypätie vôle, ktorá s osudom zápasí a snaží sa ho zvrátiť alebo sa s ním prinajmenšom vyrovnať.
encyklopediafiktivnychpostav 