Archive for the ‘S’ Category

Peter Schlemihl

25/07/2021

Dielo: Podivný príbeh Petra Schlemihla (Peter Schlemihls wundersame Geschichte, 1814)

Autor: Adelbert von Chamisso

Peter Schlemihl nie je vlastne nijako výnimočnou postavou, reprezentuje skôr obyčajného človeka, ktorý zažíva neobyčajný príbeh. V novele-rozprávke vystupuje ako rozprávač alebo pisateľ, ktorý svoj životný príbeh rozpráva autorovi, spisovateľovi Adelbertovi von Chamissovi, ktorého priamo oslovuje a v jednom momente dokonca rozpráva sen, v ktorom sa mu prisnil – postava teda sníva o svojom autorovi.

Peter Schlemihl pripláva do mesta, v ktorom sa uchádza o prácu u bohatého Thomasa Johna. V jeho spoločnosti stretáva zvláštneho muža v sivom kabáte, ktorý ticho a úslužne plní priania pozoruhodným, rozprávkovým spôsobom bez toho, aby udivil aj niekoho iného okrem Petra. Toho ešte v tento prvý deň sivý postarší pán osloví a navrhne mu obchod: dá Petrovi čokoľvek za jeho tieň, napríklad Fortunátov mešec, zdroj neobmedzeného bohatstva. Peter Schlemihl súhlasí – dá si odobrať tieň a stáva sa najbohatším človekom na zemi.

Človek bez tieňa je však vyobcovaný z ľudského spoločenstva. Peter je bohatý, ale nešťastný; prácne a komplikovane vytvára podmienky, v ktorých by nik neodhalil jeho zvláštnosť, avšak neúspešne. Len čo ľudia prídu na to, že Peter nevrhá tieň, zavrhnú ho. Peter dvakrát prichádza o milovanú ženu a sivý pán mu následne ponúka obchod: môže si nechať mešec a vráti mu aj tieň, ak mu Peter po smrti  daruje svoju dušu.

Do rozprávkového príbehu pôvodne určeného deťom zakomponoval autor veľa zo svojho života. Podobenstvo o človeku bez tieňa vyobcovanom zo spoločnosti odráža jeho vlastné postavenie – ako Francúz žijúci v pruskom exile je postavený do neľahkej pozície – musí bojovať proti Napoleonovej armáde. Pre Francúzov je zradca, pre Prusov je prinejmenšom podozrivý. Adelbert von Chamisso nikde nezapadol, dlho blúdil svojou dobou a svojím spoločenstvom, až kým nenašiel svoje miesto tak ako jeho hrdina. Dva milostné nezdary takisto odrážajú jeho vlastný život.

Meno Schlemihl podľa autora znamená „Bohumil, Theofil, miláčik Boží. Takto označujú židia v bežnej reči nešikovných a nešťastných ľudí, ktorým sa v živote nič nedarí.“ Peter Schlemihl je archetypom človeka bez tieňa – niekoho, kto vymenil svoju ľudskosť, smrteľnosť, svoju účasť na ľudskom údele za nadprirodzenú výhodu, a preto viac nepatrí medzi ľudí, stáva sa vydedencom, outsiderom, niekým naveky zatrateným, kto stratil podiel na obyčajnom ľudskom šťastí. Je archetypom, ktorý si v literatúre nachádza svoje ďalšie vtelenia, variácie a príbuzenstvá. Hugo von Hofmannsthal napísal v roku 1919 príbeh Žena bez tône (Die Frau ohne Schatten), odvodený zo škandinávskej rozprávky o žene, ktorá nechcela mať deti a prišla o svoj tieň. V dvadsiatom storočí napísal Richard Brautigan krátku ironickú poviedku Divoké vtáctvo nebeské o zamestnancovi poisťovne menom Henly, ktorý kupuje deťom televízor na úver, kvôli čomu mu v predajni odnímu jeho tieň a vymenia ho za vtáčí tieň – bude ho nosiť až do doby, kým úver splatí. Peter Schlemihl je však najmä pre druhú polovicu svojho života aj príbuzným takých postáv, akými je Večník Nedžada Ibrišimovića; je teda zároveň typom Ahasvera, vyvoleného samotára, spriazneného s typom postáv Jeana-Baptista Grenouilla zo Süskindovho Parfumu.

Peter Schlemihl napokon reprezentuje ešte jeden princíp – jeho príbeh je minútou pochybného rozhodnutia v prvý osudový deň a potom celoživotným vyrovnávaním sa s touto voľbou. Umberto Eco v texte O niektorých funkciách literatúry (2000) hovorí, že tragické príbehy literatúry nás vychovávajú k osudu a k smrti práve nevyhnutnosťou svojho fatalizmu, tým, že nás nechajú dotknúť sa svojej zákonitosti a nemennosti. Príbeh Petra Schlemihla zviditeľňuje skryté cesty osudu a zároveň popisuje vypätie vôle, ktorá s osudom zápasí a snaží sa ho zvrátiť alebo sa s ním prinajmenšom vyrovnať.

Símurgh

20/07/2019

 

Dielo: Vtáčí snem (Mantiku´ t-tair, 12. storočie)

Autor: Faríduddín Attár

 

Símurgh patrí do rodiny mytologických vtákov, medzi ktorých patrí Fénix, Ruch, Noh alebo Gryf. Súfijský básnik Faríduddín Attár v 12. storočí napísal alegorickú báseň Vtáčí snem a Símurgha si dodnes pamätáme najmä v podobe, akú dostal v tomto príbehu.

Vtáky sa rozhodnú zvoliť si spomedzi seba kráľa, keďže doposiaľ nažívali v bezvládí. Dudok, najmúdrejší z nich, navrhne vydať sa za mýtickým Símurghom, ktorý má byť týmto vyvoleným panovníkom. Na ceste k nemu je potrebné prekonať sedem údolí, reprezentujúcich sedem stupňov mystickej cesty. Sú medzi nimi Údolie lásky, v ktorom sa pútnici musia vzdať rozumu v prospech lásky, Údolie úžasu, v ktorom pochopia, že doposiaľ ničomu nerozumeli a napokon Údolie zániku, v ktorom hynie pútnikovo Ja. Túto dlhú a nebezpečnú cestu prekoná tridsať vtákov a keď dospejú do Símurghovho sídla, v odraze jazera pochopia, že Símurghom sú oni sami (Sí morgh – perzsky „tridsať vtákov“).

Símurgh je v tomto príbehu Adamom Kadmonom, spoločným, osvieteným Ja, ktoré je v nás a z nás potrebné odkliať. Musíme sa vydať za niečím iným, za múdrosťou a poznaním, aby sme napokon pochopili, že múdrosť a poznanie je v nás, avšak bez tejto cesty by sme k nim nedospeli. Nestaneme sa sebou, ak veríme v seba; musíme zo seba vystúpiť, aby sme sa stali svojím skutočným Ja. Na konci cesty nás čaká naše Ja, avšak nedosiahnuteľné bez našej cesty.

Símurgh je v pravom zmysle slova symbolická, zrkadlová bytosť, alegória nás samých.

Simon Herzog

17/11/2018

 

Dielo: Siedma funkcia jazyka (La septiéme fonction du langage, 2015)

Autor: Laurent Binet

 

Simon Herzog je mladý semiológ, jedna z mála fiktívnych postáv v románe Siedma funkcia jazyka z prostredia francúzskej filozofie. Simon sa stane sprievodcom komisára Bayarda, ktorý vyšetruje smrť Rolanda Barthesa, po univerzitnom prostredí a v kombinácii ráznym, praktickým, pravicovo orientovaným policajtom sa stáva osobitým spojením Sherlocka Holmesa s Watsonom, Adsona s Viliamom z Baskervillu. Z univerzitného života sa premiestni do akčného príbehu plného napätia, z kníh a znakov preskočí do vzrušujúceho života, z prednášania o bondovkách sa zo dňa na deň ocitne uprostred zamotaného kriminálneho prípadu. Simon začne podliehať paranoji, že to, v čom sa ocitol, nie je život, ale román: ako semiológ čítajúci okolo seba znaky si pripadá ako románová postava (ktorou aj v našej skutočnosti je) a dokonca sa pokúsi nadviazať spojenie s autorom čoby bohom svojho znakového a naratívneho univerza.

Simon Herzog ako čitateľ znakov je zároveň znakom ako postava: reprezentuje princíp svojho románového sveta, ktorý vyrástol ako akčný špionážny thriller zo sveta znakov francúzskej filozofie, pričom svojím čítaním tvorí a domýšľa príbehy kníh, myšlienok, citátov a aj ich autorov a premieňa ich na akčné, romantické či špionážne žánre. Simon, tak ako jeho autor Laurent Binet, reprezentuje tvorivú činnosť čítania, ktoré je skryté v každom písaní a necháva zo znakov a náznakov vyrásť celé svety a ich príbehy.

 

Sizyfos

21/10/2017

Sizyfos bol korintský kráľ, jeho manželkou bola nymfa Merope, s ktorou mal štyroch synov. Sizyfos bol ľstivý a prefíkaný a stihol si pohnevať veľa ľudí. Keď pomohol riečnemu bohovi Asopovi v spore s Diom výmenou za prameň pre mesto Korint, Zeus sa na neho nahneval a poslal za ním smrť. Sizyfovi sa však podarilo preľstiť aj smrť. Bol zvedavý, ako fungujú jej reťaze a keď mu ich smrť predviedla, spútal ju. Všetko živé prestalo umierať, trpiaci a starí, ulovená zver, vojaci i samovrahovia. Podľa povesti sa rozhneval až boh vojny Ares a vyslobodil smrť. Sizyfos bol odvlečený do podsvetia, no predtým stihol požiadať manželku Merope, aby jeho telo nechala ležať na námestí a nevykonala pohrebné obety a rituály. V podsvetí požiadal Persefonu, aby sa mohol vrátiť medzi živých a uviesť všetko na pravú mieru. Potom sa však odmietol vrátiť a takto preľstil smrť druhýkrát.

Do podsvetia ho odviedol až boh Hermes a bohovia Sizyfovi za jeho opovážlivosť vymerali prísny trest. Musí tlačiť do kopca veľký kameň, no ten sa mu vždy zgúľa späť.

(more…)

Edward Sheffield

06/02/2017

gyl1

 

Dielo: Nocturnal Animals (2016)

Autor: Austin Wright (kniha), Tom Ford (film)

 

Edward Sheffield je postava, ktorú vo filme Nočné zvieratá nikdy neuvidíme priamo. Edward posiela svojej ex-manželke Susan svoju knihu a vnímame ho len prostredníctvom nej. Edward sa tak do tohto filmu vpísal – ako autor knihy, ktorú Susan číta, ako jej hlavná postava Tony a uvidíme ho ešte aj v spomienkach Susan, vyvolaných čítaním knihy. Edward ako postava sa tak rozkladá na autora, vlastnú postavu a dojem, čiže jestvuje ako intentio auctoris, intentio operis a intentio lectoris zároveň. Je znásobenou fikciou i autorom fikcie; je niekoľkonásobným tieňom neprítomného tela; je dielom iných i seba; je len interpretáciou, ale aj jej skrytým zdrojom. Edward je tak fiktívnou postavou na druhú, rafinovaným výtvorom svojho autora a svojho diela, niekoľkonásobným zrkadlovým obrazom neprítomnej postavy.

 

John Stone

31/01/2017

john-stone

 

Dielo: The Night Of (2016)

Autori: Richard Price, Steven Zaillian

 

John Stone je newyorský advokát, obhajca najbezvýznamnejších zločincov, pohybujúci sa v najnižších poschodiach kriminalistiky. Looser, ktorým okolie opovrhuje, súčasť planktónu, navyše s kožným ekzémom, kvôli ktorému sa ho ľudia stránia, kvôli ktorému nosí svoje večné sandále a čínske paličky, umožňujúce mu pohotovo sa poškrabať kdekoľvek na tele, kedykoľvek je to nevyhnutné. V seriáli The Night Of je však zároveň najvýraznejšou a najsympatickejšou postavou, určenou špecifickému typu herca. Presne takéto postavy hráva Steve Buscemi, rovnako dobre to však zvládol John Torturro, čo v prípade neatratktívneho, ekzémom poznačeného Johna Stonea neodmysliteľne vytvára kontrapunkt k jeho postave gigola Fioravanteho (Fading Gigolo).

Práve táto rozdvojenosť na reálneho a filmového Johna Stonea je tým, čo túto postavu najväčšmi charakterizuje. Reálny John Stone je skôr postavička než postava, necharizmatický, prehliadaný looser, ktorého nik neberie vážne a ktorý nevzbudzuje sympatie ani pozornosť – na druhej strane je to presne ten filmový John Stone, ktorý je v celom seriáli najvýraznejší vo svojej všednosti, najsympatickejší vo svojom looserstve, najneobyčajnejší vo svojej priemernosti. Je to presne ten typ hlavnej vedľajšej postavy, na ktorom stojí poetika antihrdinstva bratov Coenovcov, Woodyho Allena či Jima Jarmuscha, veľkolepý americký antihrdina, ktorého nemožno nasledovať.

 

Larry „Doc“ Sportello

15/09/2015

inherent vice

 

Dielo: Inherent Vice

Autor: Thomas Pynchon (román, 2009), Paul Thomas Anderson (film, 2014)

 

Doc je trochu netradičné súkromné očko z Los Angeles začiatku 70-tych rokov. Telom aj dušou patrí k hippies a sprevádza nás z éry bezstarostnej uvoľnenosti do hustnúcej paranoje veľkých korporácií, politických a mocenských konšpirácií. Práve Doc je vhodným prieskumníkom nedozernej siete veľkej konšpirácie: na svojom nekončiacom drogovom tripe absorbuje všetky náznaky, odbočky, indície a súvislosti a je schopný intuitívne ich pretvárať do veľkých ornamentálnych sietí surreálnej a halucinogénnej substancie. Riadi sa viac intuíciou než logikou, nestavia sa do cesty nijakému náznaku, nijakej interpretácii a tak je schopný mapovať veľkú sieť Zlatého tesáka, infiltrujúceho pašeráctvo, drogy, zubárov, prostitúciu, developerstvo, neonacizmus, FBI i súkromné kliniky na liečbu závislostí. Zdá sa dokonca, že práve Doc je tým správnym uzlom, schopným odhaliť jednotlivé vlákna: na stopu ho privádza jeho bývalá priateľka, nitky jeho klientov sa podivuhodne zbiehajú, jeho schopnosť žiť v miernej paranoji zdá sa zodpovedá adekvátnemu stavu reality, hmlisté kontúry hašišového oparu charakterizujú aj nejasnosti prekrývajúcich sa mocenských záujmov a rozpínavé kontúry halucinogénnych stavov sú najlepšou metódou, ako prepájať zdanlivo oddelené objekty všetko prenikajúcou konšpiráciou. Doc možno neodhalí štruktúru mocenskej pavučiny a neodkryje presný plán jej úrovní, ale je schopný preplávať bez ujmy jej ohybným, elastickým labyrintom, absolvovať čudesný trip organickým a viacúrovňovým telom tejto mohutnej chobotnice.

 

 

Vavrinec Szeghalmi

15/09/2015

szaghalmi

Dielo: Vavřince Szeghalmiho listy ze světa stínů (2012)

Autor: Krisztián Alt

 

Keď sa pri rekonštrukcii fary v Kapošvári našli listy Vavrinca Szeghalmiho, našla sa aj jeho charakteristika, spísaná rukou jeho priateľa, adresáta Vavrincových listov:

„Vavrinec jest priateľom znamenitým, mužom zásad prepevných a verným služobníkom Asklepiovým. Znával som ho ešte ako študenta pilného, skromného a utiahnutého trocha, zcela vede a poznaniu oddaného. Carakteru on pevného, proti nešvárom chorobným v údoch ľudských, ale aj v spoločnosti bojovať zná, nátury takej, že podľahnúť či z boja ustúpiť nevidel som ho nikdy. Vo svojich listoch históriu podivuhodnú, traegickú i temnú podáva, v ktorej on nielen verným svedkom, jak sa sprvu domnieval, ale actérom hlavným sa býval stal. História začína sa prípadom medicínskym podivuhodným: istá žena v Užhorode žaby rodila, k čomu on ako lekár dôvery hodný a svedomitý privolaný bol. Následne udalosti čoraz hlbšie do ríše temnej a zlej sa stáčali, o ktorej Vavrinec doposiaľ vedomosti nemal, v ktorej si ale znamenite počínal spolu so spoločníkom verným, sedliakom Júliusom Bakosom. Priveľa však videl a zakúsil, nie jest k podivu, že k mnohému uzrel a svojho ducha smerovanie preonačil, jest on dnes vedomcom dvoch strán sveta, živých i mŕtvych, vecí videných i neviditeľných, ríše svetla i noci…“

Objavené listy lekára Vavrinca (Lőrincza) Szeghalmiho z rokov 1839-1840 spísal a knižne vydal Krisztián Alt.

Septimus Podgers

16/08/2015

podgers

 

Dielo: Zločin lorda Artura Savila (Lord Arthur Savile´s Crime)

Autor: Oscar Wilde

 

Septimus Podgers je londýnsky chiromant, ku ktorého klientom patrí aj lady Windermereová. Práve na jej večierku veľmi zručne charakterizuje hostí na základe toho, čo vidí v ich dlaniach. Keď príde rad na Arthura Savila, mladého bezstarostného muža, pán Podgers zbledne a odmietne prezradiť, čo v jeho dlani vidí. Napokon na Arthurove naliehanie medzi štyrmi očami prezradí, že mladý lord sa dopustí vraždy.

Príbeh Oscara Wildea sa koncentruje na Arthurove muky a rozhodnutie spáchať vraždu, aby sa spod osudu čím skôr vymanil a nezaťažil zločinom svoje plánované manželstvo. Vo variácii na detektívky sledujeme Arthurove neúspešné pokusy zniesť zo sveta bez nenávisti či zištnosti niekoho zo svojich postarších známych. Podarí sa mu to až raz v noci, keď na moste náhodou natrafí na pána Podgersa a pohotovo ho zhodí do rieky.

Zatiaľ čo čitateľ sa zaoberá sympatickým zločincom „z nevyhnutnosti“, nevypovedanou otázkou zostáva, čo pán Podgers videl v Arthurovej dlani, a čo videl vo vlastnej dlani – možno práve to, čo ho vyhnalo v noci na most. Septimus Podgers je tak skrytou obeťou, ale aj otázkou a záhadou Wildeovej detektívnej variácie. Možno stačilo, aby Arthurovi neprezradil, čo uvidel v jeho dlani a nebol by zavraždený – prezradil mu to pritom, zdá sa, z číreho taktu.

 

Siddhártha

04/07/2015

siddhartha

Dielo: Siddhártha (1922)

Autor: Hermann Hesse

 

Siddhártha, čiže človek, ktorý dosiahol svoj cieľ, je postavou z románu Hermanna Hesseho. Princom Siddhárthom bol pôvodne Gautama Buddha, Hesse však túto historickú postavu rozdelil na Gautamu, skutočného Buddhu, ktorý dosiahol svoj cieľ, osvietenie a nirvánu, a sprostredkoval ich ako svoje učenie ostatným ľuďom, a Siddhárthu, hľadajúceho individualistu, ktorý je na svojej vlastnej ceste a nemôže prijať učenie ani učiteľov. Jeho nájdenie je v prijatí, pochopení a premostení protikladov, aj protikladov vlastnej osobnosti. Táto prežitá jednota prekonáva čas, racionalitu, jazyk, veci i ľudí a zanecháva zároveň ich zanecháva v ich rôznorodosti. Siddhártha dospieva k zmiereniu a prijatiu seba, života i sveta, v čom sa líši od svojho druhého proťajšku, Góvindu, priateľa z mladosti, ktorý je neustále hľadajúcim, no nenachádzajúcim.

Siddhártha je Hesseho projekciou životnej múdrosti: osamelým, rozpolteným, putujúcim, uznávajúcim duchovný asketizmus i zmyslovú krásu, tým, ktorý sa nemôže pridať k učiteľom, ktorí už našli, čo hľadal, pretože musí nájsť a prijať sám za seba. Je tým, ktorý nič zo života nevylúčil (bol veriacim, askétom, pôžitkárom, hriešnikom), ale všetko rôznorodé dokázal prijať. Predovšetkým však dokázal zjednotiť dva najostrejšie protiklady: hľadanie a nájdenie, čiže nekonečnú túžbu a nekonečný mier.