Rozprávač z Večne je zelený

 

Dielo: Večne je zelený… (1989)

Autor: Pavel Vilikovský

 

Rozprávač Vilikovského novely je vykreslený dvojznačne. Na jednej strane dostal neobvykle veľký priestor nielen v tom, čo všetko nám hovorí, ale azda ešte viac prostredníctvom toho, ako nám to hovorí: Vilikovský využil neobvykle širokú a pestrú paletu jazykových a štylistických prostriedkov na to, aby do detailu vykreslil charakter svojho monologického rozprávača. Na druhej strane nepoznáme jeho meno, dokonca ani národnosť a z toho, čo o sebe prezrádza, nikdy nevieme rozlíšiť pravdu, klamstvo, domýšľavosť a ilúziu.

 

V. M. Varga

 

Dielo: Fargo (Tretia séria, 2017)

Autor: Noah Hawley

 

 

Z čoho sa rodia zločiny, ako sa v malom mestečku medzi jeho obyvateľmi, známymi, kolegami, priateľmi a dokonca medzi bratmi zrodia a odohrajú zločiny? Je v tom túžba po majetku, osobná rivalita, pocit ukrivdenosti a ideológia. Práve k poslednému, ideologickému typu zla možno priradiť tajomného cudzinca, ktorý sa v mestečku zjaví a s ktorým prichádza zreteľný prísľub neblahých udalostí.

Tajomný pán Varga nezakryte stelesňuje číre zlo v jeho démonickej podobe. Tentokrát to ale nie je zvodné, charizmatické, mocné alebo maskujúce sa zlo, no aj vo svojej jednoznačnosti je vykreslené fascinujúco. V. M. Varga je nesympatický, odpudzujúci človek, ktorý vládne a podmaňuje si len slovami. Používa skôr ponižovanie a urážky než lákavé sľuby, nijako nemaskuje svoje plána a úmysly. V desiatich častiach použije ako zbraň len ústny sprej. Keď mu jedna z postáv povie, že ho chce pripraviť o to, na čom mu záleží, divák dostáva filozofickú otázku, čo by to vlastne mohlo byť. Pán Varga evidentne nemá rád nič a nikoho v zmysle pozitívnych citov náklonnosti, lásky alebo obľuby. Hoci je podľa všetkého nesmierne bohatý, peniaze si neužíva a nie sú pre neho skutočnou motiváciou. Nevidíme nijakú jeho slabosť, ak za ňu nepovažujeme celok jeho osobnosti. Podľa jeho slov nie je problémom výskyt zla na svete, ale výskyt dobra. Nie je zástancom nijakej konkrétnej ideológie, okrem čistej moci, neupína sa k cieľu, v ktorom by videl dobro a zmysel, cieľom je vyhrať každý súboj. Do Spojených Štátov prichádza ako nepriateľ, nech to znamená čokoľvek; v jeho pozadí vytušíme rukopis Stasi a KGB, spriaznenosť s Putinom, Stalinom, Leninom a Goebbelsom, s technokraciou moci stojacej mimo dobra a zla. Otvorene hlása antisemitizmus, na každú príležitosť má pripravené príbehy plné poloprávd, lží, konšpiračných teórií, mravného relativizmu.

V. M. Varga je ukážkou toho, ako pôsobivo možno vykresliť aj úplne jednostrannú, na samom okraji čierno-bieleho spektra umiestnenú postavu.

Jay Gatsby

 

Dielo: Veľký Gatsby (The Great Gatsby, 1925)

Autor: Francis Scott Fitzgerald

 

Príbeh Jay Gatsbyho nám prerozprával Nick Carraway, jeho priateľ, sused a obdivovateľ, ktorý sa naň dokázal dívať zdola bez závisti a odsudzovania, s pochopením a obdivom, čo práve pri pohľade zdola nahor, na bohatších, slávnejších a úspešnejších, nebýva samozrejmosťou. Pre každého bol Gatsby niekým iným: zbohatlíkom, záhadným milionárom, čudáckym mecenášom, anonymným usporiadateľom veľkolepých večierkov, podvodníkom, nebezpečným mužom, príliš ambicióznym mladíkom, ktorý žil v preoblečení a vo falošnom svete, ktorý sám stvoril. Pre Nicka bol Gatsby človekom veľkého sna: sna, ktorý presahuje seba, spoločnosť, bezprostrednú skutočnosť a ktorý je odpoveďou na otázky nášho bytia; a Gatsby si tento sen nenechal pre chvíle samotárskeho snenia, ale všetko, čo v živote robil, konal v mene tohto sna, čo sa pre ostatných mohlo javiť ako naivita, podvod, zaslepenosť, pýcha alebo vopred jasná prehra. Postoj ku Gatsbymu charakterizuje postavy samotné: je to ich postoj k životnému snu, k viere, že svoj osud možno vystavať tak, ako chceme a túžime, bez ohľadu na spoločenské zákony a sily.

 

Mayka Villaverde

 

Dielo: El cuerpo (film, 2012)

Autori: Oriol Paulo, Lara Sendim

 

Mayka Villaverde je ústrednou postavou príbehu, je možnou obeťou, možnou páchateľkou, možnou stopou, no zároveň je mŕtva a neprítomná. Príbeh a postavy sú rozohraté okolo jej neprítomného tela. Mayka zastupuje fiktívne postavy, ktoré sú dôležité, no nie sú tu, ktoré nekonajú, no pôsobia, ktoré nevidíme, no neustále o nich počujeme. Príbehy sa často hýbu práve kvôli tomu, že ich hlavný aktér chýba. V Poľskom filme Telo putuje mŕtvola celým príbehom a drží ho pokope ako pevná niť, zväzujúca navzájom cudzie a nezávislé životy; Mayka je takisto mŕtva, no navyše jej telo chýba. Godot nepríde, pani Columbovú neuvidíme, Protopopov nevstúpi na scénu Troch sestier. Shakespeare použil neviditeľnú postavu Rosaline ako predobraz Romeovej lásky k Júlii, podobne ako je zamlčaná a neviditeľná Lilith čoby predchodkyňa Evy. Božstvom neviditeľných a neprítomných postáv by mohol byť indický boh Paruša, ktorého anihiláciou vznikol svet. Všetko, čo je, je jeho absenciou. Aby sme boli, on nie je.

 

Benno von Archimboldi

 

Dielo: 2666 (2004)

Autor: Roberto Bolaño

 

Benno von Archimboldi sa v knihe 2666 objavuje v troch, možno v štyroch rovinách. V úvodnej časti Kritici je to tajomný nemecký spisovateľ, kultový autor románov ako Kožená maska, Európske rieky či Bifurcaria Bifurcata, ktorého však už roky nikto nevidel a je nemožné ho vypátrať. V druhej rovine je to obyvateľ snov niekoľkých ľudí, kde sa zjavuje ako obor, možno podobný obrovi z Twin Peaks. V záverečnej časti Archimboldi sa s ním napokon stretneme ako s človekom z mäsa a kostí, ako s čudesným dieťaťom, ktoré chodí po svete ako po morskom dne, so samotárom, sťahujúcim sa z miesta na miesto v cudzích krajinách. Tá štvrtá možnosť vyrastá z jeho dvojosobnosti Hansa Reitera a Benna von Archimboldiho: pre niektorých ľudí bol tým prvým, pre iných tým druhým.

Večník

 

Dielo: Večník (Vječnik, 2005)

Autor: Nedžad Ibrišimović

 

Večník je zástupcom dlhovekých postáv, ktorí šťastím osudu alebo jeho prekliatím unikajú smrti. Narodil sa v Egypte ako Neferti a po tom, čo takmer zomrel, no vrátil sa z prahu záhrobia, prestal starnúť. Aby nevzbudzoval podozrenie, putuje z miesta na miesto, strieda životy a začne vyhľadávať iných s rovnakým osudom, dlhovekých, o ktorých sa dozvie. Neferti nepozná dôvod svojej dlhovekosti, necíti sa byť ničím výnimočný, nedisponuje nadprirodzenými vlastnosťami a o to viac sa zaujíma o dlhovekých v iných tradíciách. Stretáva sa so sumerským Utnapištinom, moslimským Al-Chidrom, židovským Ahasverom, kresťanským Bludným Holanďanom či indickým Pindolom, z ktorých každý reprezentuje určitú kultúru, náboženstvo a im prislúchajúci spôsob dlhovekosti, ktorá môže byť sfarbená vyrovnanosťou, vášňou, prekliatím alebo múdrosťou. Neferti sa stáva al-Bosnawím a po tom, čo stretáva Krista, Mohameda či Krištofa Kolumba, stáva sa presvedčeným moslimom a jeho púť časom a priestorom je zároveň dokumentom o vývoji a tradíciách moslimského sveta a jeho kultúry. Večník je po celý život pisárom – ako Neferti bol pisárom egyptských chrámov, ako al-Bosnawí zasadá roku 1933 v Bosne k stolu, aby zapísal svoj pozoruhodný príbeh. Zároveň sa však stáva návštevníkom mystickej strany textu, nadpozemskej knihy, o ktorej hovorí židovstvo, kresťanstvo i islam a táto kniha sa prepája s jeho vlastnou knihou i s knihou Nedžada Ibrišimovića, ktorú môže vziať čitateľ do rúk.

Virgil Oldman

 

Dielo: La migliore offerta (Najvyššia ponuka, film 2013)

Autor: Giuseppe Tornatore

 

Virgil Oldman je starnúci, úspešný obchodník s umením, pracujúci pre aukčné spoločnosti. Jeho luxusný, profesionálne úspešný, suverénne bežiaci život prezrádza istú odťažitosť, samotárstvo, principiálny konflikt so svetom. Odstup medzi Virgilom a svetom stelesňuje aj umenie, ktorému sa venuje: namiesto ľuďmi je obklopený portrétmi. Jeho meno prezrádza staromládenectvo – po celý svoj život nemal vzťah so ženou, o to intenzívnejšie sa venuje svojej tajnej zbierke ženských portrétov. Pri dopĺňaní svoje zbierky sa neštíti ani aukčných podvodov – napokon, nie je vo vzťahu k ženám povolené aj podvádzať? Virgil a svet umenia tak reprezentujú niekoľko hier, niekoľko úrovní predstieraní. Virgil týmto hrám vládne, je to on, kto určuje ich pravidlá. V istom momente však stretáva mladú Claire Ibbetson – aj tu sa snaží vládnuť hre, trochu predstierať a trochu inscenovať. Ukáže sa však, že sa dostáva do inej, cudzej hry, ktorej nevládne. Táto skutočnosť ho môže zraniť i vyliečiť, odhaliť i rozbiť iné ilúzie. Virgil je tak postavou rôznych úrovní hier, ktoré sa vzájomne prestupujú, zrkadlia a rušia, je to postava balansujúca na hrane umenia a reality, vznešeného a zištného predstierania, fikcie a klamstva, svojej hry a hry svojich protivníkov.

K jeho príbuzným patria Titta di Girolama (Le conseguence dell´amore) alebo John „Scotie“ Ferguson (Vertigo).

Vavrinec Szeghalmi

Dielo: Vavřince Szeghalmiho listy ze světa stínů (2012)

Autor: Krisztián Alt

 

Keď sa pri rekonštrukcii fary v Kapošvári našli listy Vavrinca Szeghalmiho, našla sa aj jeho charakteristika, spísaná rukou jeho priateľa, adresáta Vavrincových listov:

„Vavrinec jest priateľom znamenitým, mužom zásad prepevných a verným služobníkom Asklepiovým. Znával som ho ešte ako študenta pilného, skromného a utiahnutého trocha, zcela vede a poznaniu oddaného. Carakteru on pevného, proti nešvárom chorobným v údoch ľudských, ale aj v spoločnosti bojovať zná, nátury takej, že podľahnúť či z boja ustúpiť nevidel som ho nikdy. Vo svojich listoch históriu podivuhodnú, traegickú i temnú podáva, v ktorej on nielen verným svedkom, jak sa sprvu domnieval, ale actérom hlavným sa býval stal. História začína sa prípadom medicínskym podivuhodným: istá žena v Užhorode žaby rodila, k čomu on ako lekár dôvery hodný a svedomitý privolaný bol. Následne udalosti čoraz hlbšie do ríše temnej a zlej sa stáčali, o ktorej Vavrinec doposiaľ vedomosti nemal, v ktorej si ale znamenite počínal spolu so spoločníkom verným, sedliakom Júliusom Bakosom. Priveľa však videl a zakúsil, nie jest k podivu, že k mnohému uzrel a svojho ducha smerovanie preonačil, jest on dnes vedomcom dvoch strán sveta, živých i mŕtvych, vecí videných i neviditeľných, ríše svetla i noci…“

Objavené listy lekára Vavrinca (Lőrincza) Szeghalmiho z rokov 1839-1840 spísal a knižne vydal Krisztián Alt.

Vojvoda de Fantomas

Due de Fantomas

 

Dielo: V krajine posledných vecí (1987)

Autor: Paul Auster

 
Sú fiktívne postavy, okolo ktorých je vybudovaný fiktívny svet, vesmír, dejiny, súhrn príbehov a dejov. Niektoré zaľudnia náš svet a stanú sa (proto)typmi, modelmi, šablónami ľudského správania. A potom sú fiktívne postavy, ktoré sa v nejakom diele iba mihnú – a dokonca len raz, ako meno, ktoré autor potom ľahkomyseľne pustí ďalej. Možno vznikli iba ako vedľajší produkt autorovej imaginácie, možno účelovo, možno z neodolateľnej pohnútky byť na chvíľu vtipný alebo strojcom bonmotu. Takýto je Vojvoda de Fantomas, ktorý zaznie v jednej vete Austerovho románu V krajine posledných vecí, v prúde rozprávania baróna prášila Borisa Stepanovicha, ktorý klame, až sa práši, alebo práši, až sa klame, len aby predal čajovú šálku. Inštrumentuje 3-4 stranový monológ, v ktorom vŕši neuveriteľné historky, spomienky vyfabulované pre túto chvíľu, na ktoré vzápätí zabudne. Veta znie: „Byl mezi nimi i jedinečný čajový servis, který kdysi patřil nějakému příslušníkovi francouzského dvora (myslím, že to byl vévoda de Fantomas)…“ Veta i klamanie pokračuje ďalej, ale v čitateľovi uviazne v hlave práve táto postav: vojvoda de Fantomas. Akoby počul hlas rozprávača, používam toto meno práve preto, aby vám ani nenapadlo uveriť môjmu vymýšľaniu, aby bolo evidentné, že nikto taký s takým menom nikdy nemohol existovať. A práve preto – vojvoda de Fantomas už nikdy neprestane žiť, už nikdy neopustí svoje malé dejiny, priestor jedinej vety, už nikdy neprestane fascinovať a vzbudzovať túžbu dozvedieť sa o ňom viac.

Rafael de Valentin

 

Dielo: Šagrénová koža, La Peau de Chagrin, 1831

Autor: Honoré de Balzac