Herald

14/02/2020

 

Dielo: Disenchantment (animovaný seriál, 2018)

Autor: Matt Groening

 

Herald je poslom na kráľovskom dvore v krajine Dreamland, kde panuje kráľ Zøg. Má tmavú pleť a mierne zachrípnutým hlasom ohlasuje návštevy, komentuje dianie, vyhlasuje správy alebo presný čas. Funguje ako dnešný moderátor prenesený do rozprávkového stredoveku, zachovávajúc si prvok irónie a sarkazmu. Prostredníctvom jeho hlasu sa dozvedáme o udalostiach v kráľovstve, vo viacerých epizódach nás uvádza priamo do deja. K jeho charakteristike patrí zvolanie „Hear Ye hear Ye!“

To podstatné na postave Heralda je ale to, že je to vedľajšia postava, dotvárajúca nenápadným spôsobom určitý fikčný svet, jeho atmosféru a charakter. Herald je nenápadne vtipná postavička, ktorá sa objaví vždy len na okamih, žije v úzadí, ale vytrvalo nás sprevádza dianím, komentuje ho a vnáša do príbehu svoj vlastný humor. Funguje ako malé koliesko mechanizmu, návratný motív v básni, vtipný slogan na bilbordoch lemujúcich každodennú cestu do práce. Každý fiktívny svet potrebuje týchto nenápadných obyvateľov, utvárajúcich jeho kolorit. Seriály Matta Groeninga si na týchto obyvateľoch dávajú záležať a každého vytvárajú ako potenciálnu kultovú postavičku, minihrdinu so svojskými črtami. Paralelou k Heraldovi môže byť Melvin Van Horne zo Simpsonovcov alebo Morbo z Futuramy. Kultové hlavné postavy sú doménou Hollywoodu, kultové vedľajšie postavičky sú doménou nezávislých filmov. Dáva si na nich záležať David Lynch (Log Lady z Twin Peaks), Jim Jarmusch (Zelda Winston v The Dead Don´t Die) alebo bratia Coenovci (Steve Buscemi ako ktokoľvek). Predstavujú špecifický cit pre detail, dôležitosť každej farby v mozaike, výnimočnosť každého z nás ako vedľajšej postavy v životoch ostatných.

Filip Roth

08/01/2020

 

Dielo: Østrov (2019)

Autor: Peter Balko

 

Filip Roth vystupuje v románe Østrov ako fiktívna literárna postava, vytvorená spisovateľom Jakubom Bazom a jej základné vlastnosti sú uvedené na stranách 97-98. Jakub Baza spísal jej tridsaťšesťstranovú komplexnú charakteristiku: ide o 39-ročného neúspešného filmového scenáristu, alkoholika s pohnutými osudmi. Má havranie vlasy, úzky nos, vystupujúce lícne kosti a zasnené, tmavohnedé oči. „Ak by mal súmrak ľudskú podobu, vyzeral by presne ako Roth.“

Roth patrí k takzvaným živým postavám, ktoré sú schopné ožiť, stávajú sa viditeľné pre svojho autora, píšu spolu s ním príbehy a vďaka tomu žijú. Roth je, tak ako niekoľko ďalších živých postáv, unesený a proti svojej vôli používaný v mizerných príbehoch netalentovaných autorov komerčného braku.

Roth je špecifický tým, že je priznanou fiktívnou postavou, ktorá ale ožíva a stáva sa protagonistom príbehu a zároveň aj autorom. Vstupuje do kontaktu so svojím tvorcom, reaguje na príbehy, v ktorých sa ocitá, spoluvytvára svoj fiktívny svet. Okrem svojho jedinečného charakteru reprezentuje aj univerzálny charakter fiktívnych postáv, ich život v príbehoch, vzťah k autorom a vlastný tvorivý potenciál. Pripomína nám dôležitosť vydarených literárnych postáv, ktoré sú schopné priťahovať k sebe príbehy, zakrivovať okolo seba ich časopriestor a meniť svojich autorov.

Roger Krowiak

20/12/2019

 

Dielo: Roger Krowiak (román, poviedky, komiks, novela)

Autor: Peter Pišťanek, Dušan Taragel, Martin Ciel, Viliam Klimáček, Peter Uličný, Rado Olos, Vlado Balek, Jana Dráfy, Martin Kasarda, Ivan Mizera, Igor Otčenáš, Robert Zavarský, Milan Žitný & Danglár

 

Roger Krowiak je americký agent, ktorý prichádza do Východnej Európy z poverenia Agentúry. Vieme o ňom, že je profesionál, fajčí chesterfieldky, dokáže si vychutnať horúcu sprchu, nevyhýba sa alkoholu a nežnému pohlaviu. Študoval operný spev a stredovekú filozofiu, jeho nadriadeným je Ô. a v Agentúre má zaslúžene povesť najlepšieho agenta.

Roger Krowiak je niekoľkokrát vydestilovaná fiktívna postava. Vznikol zo žánru bondoviek ako prototyp superagenta, ako stelesnenie kolektívneho vedomia pisateľov a čitateľov určitého žánru (ktorý je sám osebe emanáciou určitých kolektívnych predstáv). Zároveň je kolektívnym výtvorom skupiny autorov, jeho fiktívna osobnosť teda nesídli v mysli jedného tvorcu, ale nesie pečať tvorivého a hravého odovzdávania si fikcie medzi jednotlivými autormi. Jeho fiktívnosť je umocnená parodickým prvkom, navyše zasadeným do kulminujúceho prievanu otvorených dverí medzi východom a západom rokov deväťdesiatych. V neposlednom rade charakterizujú Rogera Krowiaka pomery Ostbloku, v ktorého kulisách ho spoznávame, a výraznú pečať dávajú jeho osobnosti Danglárove ilustrácie, ktoré sú esenciou všetkého vyššie uvedeného.

O Rogera Krowiaka v priebehu deja nemusíme mať žiaden strach, môže nás nanajvýš prekvapiť svojimi vedomosťami o súčasnej opere alebo artovom filme. Jeho aura je natoľko silná, že z Bratislavy dokáže vytvoriť hlavné mesto Česka a podobne ako svojho času Shakespeare darovať tejto balkánskej krajinke more. Priťahuje krásne ženy, dramatické situácie a najmä vyhrotené stereotypy. Svet okolo neho plynie v ostrej čiernobielej Danglárovej linke. K jeho predkom patrí detektív Nick Carter a k jeho potomkom Chuck Norris z anekdot. U Rogera Krowiaka dokonale funguje aj takzvaná reverzná fiktívna realizácia, akú poznáme napríklad od Járy da Cimrmana. Krowiak sa neobjavuje ako postava v dodatočnom, alternatívnom prerozprávaní reálnych udalostí; naopak, reálne udlosti možno odvodiť od jeho skrytého pôsobenia. Je zamlčaným pôvodcom a hýbateľom mnohých udalostí, o ktorých čítame v novinách, od prevratov v krajinách tretieho sveta až po tajomné udalosti na slovenskej politickej scéne. Ako naznačuje sám Roger Krowiak v rozhovore (Kultúrny život č. 52/1992), konšpiračné teórie riadenia sveta tajnými organizáciami sú prehnané a šíria ich samotné tajné organizácie, aby zakryli svoje tajné riadenie sveta. Rogera Krowiaka skrátka možno rozpoznať za ktoroukoľvek udalosťou takzvaného reálneho sveta – či už je ňou fiktívna smrť Che Guevaru alebo koniec mafie v okolí Nadlacu – stačí sa dobre prizrieť a dostatočne poznať jeho precízny rukopis.

 

 

Demogorgon

18/08/2019

 

Dielo: Komentár Lactantia Placida

Autor: anonymný opisovač

 

Demogorgon je slovo, ktoré pravdepodobne vzniklo ako chybný prepis slova demiurg z komentára  Lactantia Placida (4. storočie). Vzápätí však začalo žiť svojím vlastným čulým životom. Jean Seznec zhrnul históriu tejto bytosti nasledovne: „Demogorgon je gramatická chyba, ktorá sa stala bohom.“

O veľký vplyv Demogorgona sa zaslúžil Boccaccio svojím dielom Genealógia pohanských bohov (1360). Demogorgon bol považovaný za predchodcu všetkých bohov, „nadprirodzenú bytosť trojitého sveta,“ najvyššiu bytosť, ktorej meno sa nesmie vyslovovať. Zo slova demiurg tak vznikol nový pojem, ktorého sa chopili mnohí autori a rozvíjali v ňom svoje vízie prapôvodnej božskej bytosti.

John Milton spravil z Demogorgona démona chaosu, Ariosto umiestňuje Demogorgov palác do Himalájí. Voltaire vo svojej satirickej poviedke Platónov sen pripisuje Demogorgonovi dokonca stvorenie Zeme – za ktorej nedokonalosť je vysmiaty ostatnými demiurgami. Demogorgon sa objaví aj v Moby Dickovi, v Shelleyho Oslobodenom Prométeovi a báseň mu venuje aj Álvaro de Campos, heteronymum Fernanda Pessou a v nej si neželá uzrieť tajomstvo a pravý účel bytia – prosí o to, aby mu bolo ponechané videnie toho, čo je, fasády sveta s „domami a ľuďmi.“ V súčasnosti spravil Demogorgon kariéru v počítačovej hre Dungeons & Dragons.

Demogorgon je zdanlivo groteskný príbeh chyby, ktorá stvorila novú bytosť, avšak vo svojej podstate je to prototyp všetkých fiktívnych bytostí. Poukazuje na to, že stačí zasiať semiačko do ľudskej predstavivosti a okamžite z neho vyrastú príbehy a mýty, filozofické a náboženské koncepcie. Je teda prototypom mýtov a archetypov (Jung), ľudskej fantázie a nábožnosti. Pripomína povestné zrnko piesku, okolo ktorého sa vytvorí perla, vznikne kryštál alebo sa objaví zemetrasenie, vyvolané mávnutím motýlích krídel. Dokumentuje teda vznešenú, ale aj hrozivú schopnosť človeka rozvíjať a domýšľať idey a brať ich vážne. V konečnom dôsledku je preto fiktívny Demogorgon našou najvlastnejšou skutočnosťou.

 

Símurgh

20/07/2019

 

Dielo: Vtáčí snem (Mantiku´ t-tair, 12. storočie)

Autor: Faríduddín Attár

 

Símurgh patrí do rodiny mytologických vtákov, medzi ktorých patrí Fénix, Ruch, Noh alebo Gryf. Súfijský básnik Faríduddín Attár v 12. storočí napísal alegorickú báseň Vtáčí snem a Símurgha si dodnes pamätáme najmä v podobe, akú dostal v tomto príbehu.

Vtáky sa rozhodnú zvoliť si spomedzi seba kráľa, keďže doposiaľ nažívali v bezvládí. Dudok, najmúdrejší z nich, navrhne vydať sa za mýtickým Símurghom, ktorý má byť týmto vyvoleným panovníkom. Na ceste k nemu je potrebné prekonať sedem údolí, reprezentujúcich sedem stupňov mystickej cesty. Sú medzi nimi Údolie lásky, v ktorom sa pútnici musia vzdať rozumu v prospech lásky, Údolie úžasu, v ktorom pochopia, že doposiaľ ničomu nerozumeli a napokon Údolie zániku, v ktorom hynie pútnikovo Ja. Túto dlhú a nebezpečnú cestu prekoná tridsať vtákov a keď dospejú do Símurghovho sídla, v odraze jazera pochopia, že Símurghom sú oni sami (Sí morgh – perzsky „tridsať vtákov“).

Símurgh je v tomto príbehu Adamom Kadmonom, spoločným, osvieteným Ja, ktoré je v nás a z nás potrebné odkliať. Musíme sa vydať za niečím iným, za múdrosťou a poznaním, aby sme napokon pochopili, že múdrosť a poznanie je v nás, avšak bez tejto cesty by sme k nim nedospeli. Nestaneme sa sebou, ak veríme v seba; musíme zo seba vystúpiť, aby sme sa stali svojím skutočným Ja. Na konci cesty nás čaká naše Ja, avšak nedosiahnuteľné bez našej cesty.

Símurgh je v pravom zmysle slova symbolická, zrkadlová bytosť, alegória nás samých.

Kolomber

28/05/2019

 

Dielo: Kolomber (Il colombre, 1966)

Autor: Dino Buzzati

 

Kolomber je morská obluda, „ryba, ktorej sa námorníci na všetkých moriach sveta boja najväčšmi“, „hrôzostrašný a veľmi záhadný žralok, prefíkanejší ako človek.“ Kolomber si vyberie svoju obeť spomedzi ľudí, prenasleduje ju celé roky, ba aj celý život a nespustí ju z očí, kým ju nezožerie. Kolombra vidí len obeť a ostatní z jej krvi; pre ostatných zostáva neviditeľný. Tak sa to aspoň traduje medzi námorníkmi.

Kolombra raz uvidí dvanásťročný Stefano Roi pri svojej prvej plavbe plachetnicou. Chce sa stať námorným kapitánom ako jeho otec, no ten, keď pochopí, o čo ide, vysadí chlapca na breh, vysvetlí mu, čo mu hrozí a zakáže mu kedykoľvek sa plaviť. Stefano dospieva a more s kolombrom ho priťahuje stále väčšmi a stále záhadnejšie. Po otcovej smrti sa vydá na more a s kolombrom v pätách brázdi moria a oceány. Zbohatne obchodovaním, ale na súši nevie zotrvať; celý svoj život prežije v horúčkovitom úteku pred kolombrom, ktorý je jeho tieňom, jeho smrťou, jeho osudom. Stefano už ako starý muž po obzretí sa späť vidí, že svoj život prežil s nepokojným srdcom, bez ľudského šťastia, ktoré možno získať len pokojom. Pred smrťou nasadne do člna a vydá sa v ústrety svojmu kolombrovi, ktorý takisto zostarol. Ten mu zvestuje, že po celý čas ho neprenasledoval preto, aby ho zahubil, ale aby mu odovzdal dar od morského kráľa: veľkú perlu, ktorá prináša šťastie, moc, lásku a pokoj duše. Na to sa kolomber ponorí a naveky zmizne v morských hlbinách. Stefana nájdu o dva mesiace v člne už len ako vybielenú kostru s malým guľatým kamienkom v ruke.

Kolomber býva opisovaný ako symbol osudu, smrti, prekliatia a v príbehu Stefana Roia ako obeť falošných legiend, dobrého posla, ktorý neprenikne k adresátovi cez múr zlých proroctiev a predsudkov, ktoré spoločnosť tak často okolo seba stavia. Stefano sa podľa týchto interpretácií stal obeťou zlých jazykov a falošných legiend.

Avšak pri pohľade z druhej strany môžeme vidieť, že Morská perla Stefanovi nepriniesla sľubované šťastie a pokoj duše, ale naopak, zlomila ho práve tým, že bola označená ako dobrý osud a nie ako záhuba. Kolomber teda Stefanovi priniesol skutočne skazu a smrť, akurát veľmi rafinovaným spôsobom, keď mu zlomil srdce a vzal chuť do života. V tomto zmysle patrí do kafkovského sveta neodvrátiteľných pohrôm, ktoré môžu mať povahu hoci aj tých najskvelejších vecí, no neodvratne znamenajú skazu. Pripomenie dverníka, ktorý je určený práve pre protagonistu príbehu a krátko pred smrťou mu poodchýli dvere do raja len preto, aby mu odhalil jeho nedostupnosť a potom ich navždy zamkol.

 

 

V. M. Varga

12/05/2019

 

Dielo: Fargo (Tretia séria, 2017)

Autor: Noah Hawley

 

 

Z čoho sa rodia zločiny, ako sa v malom mestečku medzi jeho obyvateľmi, známymi, kolegami, priateľmi a dokonca medzi bratmi zrodia a odohrajú zločiny? Je v tom túžba po majetku, osobná rivalita, pocit ukrivdenosti a ideológia. Práve k poslednému, ideologickému typu zla možno priradiť tajomného cudzinca, ktorý sa v mestečku zjaví a s ktorým prichádza zreteľný prísľub neblahých udalostí.

Tajomný pán Varga nezakryte stelesňuje číre zlo v jeho démonickej podobe. Tentokrát to ale nie je zvodné, charizmatické, mocné alebo maskujúce sa zlo, no aj vo svojej jednoznačnosti je vykreslené fascinujúco. V. M. Varga je nesympatický, odpudzujúci človek, ktorý vládne a podmaňuje si len slovami. Používa skôr ponižovanie a urážky než lákavé sľuby, nijako nemaskuje svoje plána a úmysly. V desiatich častiach použije ako zbraň len ústny sprej. Keď mu jedna z postáv povie, že ho chce pripraviť o to, na čom mu záleží, divák dostáva filozofickú otázku, čo by to vlastne mohlo byť. Pán Varga evidentne nemá rád nič a nikoho v zmysle pozitívnych citov náklonnosti, lásky alebo obľuby. Hoci je podľa všetkého nesmierne bohatý, peniaze si neužíva a nie sú pre neho skutočnou motiváciou. Nevidíme nijakú jeho slabosť, ak za ňu nepovažujeme celok jeho osobnosti. Podľa jeho slov nie je problémom výskyt zla na svete, ale výskyt dobra. Nie je zástancom nijakej konkrétnej ideológie, okrem čistej moci, neupína sa k cieľu, v ktorom by videl dobro a zmysel, cieľom je vyhrať každý súboj. Do Spojených Štátov prichádza ako nepriateľ, nech to znamená čokoľvek; v jeho pozadí vytušíme rukopis Stasi a KGB, spriaznenosť s Putinom, Stalinom, Leninom a Goebbelsom, s technokraciou moci stojacej mimo dobra a zla. Otvorene hlása antisemitizmus, na každú príležitosť má pripravené príbehy plné poloprávd, lží, konšpiračných teórií, mravného relativizmu.

V. M. Varga je ukážkou toho, ako pôsobivo možno vykresliť aj úplne jednostrannú, na samom okraji čierno-bieleho spektra umiestnenú postavu.

Tina

18/03/2019

 

Dielo: Hranica (Border, film, 2018)

Autor: John Ajvide Lindqvist, Ali Abbasi, Isabella Eklöf

 

Tina je po celý svoj život presvedčená, že je škaredá žena, ktorá kvôli poruche DNA trpí fyzickým znetvorením. Tá istá porucha ju obdarovala výnimočným čuchom, rozoznávajúcim ľudské emócie, vďaka čomu Tina pracuje v pohraničnej službe a bezpečne rozpozná pašerákov. V detstve vysmievaná a šikanovaná, žije monotónny život, z ktorého precitá jedine v lese. Až vďaka nečakanému stretnutiu Tina zistí, že nie je zvláštny človek, ale troll, jeden z posledných. Objavuje svoju novú identitu, všetko sa mení a pred Tinou sa otvára nový život. Avšak trollovia odmietajú ľudskú morálku, odsudzujú všetky zlé ľudské vlastnosti, pohŕdajú ľuďmi a bojujú s nimi. Tina si uvedomí, že je príliš nakazená ľudskosťou, morálkou, súcitom a láskou a jej identita je na hranici medzi dvoma znepriatelenými svetmi. Je postavou, ktorá kladie otáznik nad svoju príslušnosť k ľudstvu, nad podstatu ľudskosti, nad to, akými ľuďmi môžeme a chceme byť.

 

Henry Letham

25/12/2018

 

Dielo: Stay (film, 2005)

Autor: David Benioff

 

 

Henry Letham je vo filme Stay mladým, 20-ročným študentom umenia s psychickými problémami. Nesie v sebe pocit viny a plánuje samovraždu – psychiater Sam sa snaží odhaliť jeho tajomstvo a zachrániť ho.

Henry je však ešte niečím: nie je len postavou v príbehu, on je aj celým príbehom, snom, v ktorom bojuje s pocitom viny. Je autorom i aktérom sna, tak ako všetci snívajúci, a diváci filmu sledujú všetky vrstvy Henryho osobnosti – jeho nevedomie, pamäť, fragmenty reality, pud k životu, stelesnený v Samovi, i deštrukčný pocit viny, voliaci únik z bytia. Letham je anagramom Hamleta a celý príbeh, ktorý sledujeme, je Henryho zápasom o odpoveď na základnú hamletovskú otázku.

Henry je postava, ktorú poznávame zvnútra, ako príbeh, dialóg, vzťahy, city, ako samostatný svet, ukrytý v orechovej škrupinke našej mysle. Je to postava-príbeh, postava-mikrokozmos, v ktorej existenčnom sne sme sa ocitli.

 

Jay Gatsby

13/12/2018

 

Dielo: Veľký Gatsby (The Great Gatsby, 1925)

Autor: Francis Scott Fitzgerald

 

Príbeh Jay Gatsbyho nám prerozprával Nick Carraway, jeho priateľ, sused a obdivovateľ, ktorý sa naň dokázal dívať zdola bez závisti a odsudzovania, s pochopením a obdivom, čo práve pri pohľade zdola nahor, na bohatších, slávnejších a úspešnejších, nebýva samozrejmosťou. Pre každého bol Gatsby niekým iným: zbohatlíkom, záhadným milionárom, čudáckym mecenášom, anonymným usporiadateľom veľkolepých večierkov, podvodníkom, nebezpečným mužom, príliš ambicióznym mladíkom, ktorý žil v preoblečení a vo falošnom svete, ktorý sám stvoril. Pre Nicka bol Gatsby človekom veľkého sna: sna, ktorý presahuje seba, spoločnosť, bezprostrednú skutočnosť a ktorý je odpoveďou na otázky nášho bytia; a Gatsby si tento sen nenechal pre chvíle samotárskeho snenia, ale všetko, čo v živote robil, konal v mene tohto sna, čo sa pre ostatných mohlo javiť ako naivita, podvod, zaslepenosť, pýcha alebo vopred jasná prehra. Postoj ku Gatsbymu charakterizuje postavy samotné: je to ich postoj k životnému snu, k viere, že svoj osud možno vystavať tak, ako chceme a túžime, bez ohľadu na spoločenské zákony a sily.

 

Prečítaj zvyšok tohto článku