Dag

 

Dielo: Dag (seriál, 2010 – 2015)

Autori: Øystein Karlsen, Kristopher Schau

 

Dag Refsnes je manželský poradca, ktorý dopoludnia väčšine párov odporúča rozchod a popoludní dôkladne zamyká dvere svojho bytu pred svetom, aby mohol zostať sám so sebou, knihami, filmami, hudbou a dobrým jedlom. Je inteligentný, sarkastický, nekompromisne úprimný, ale predovšetkým je to citlivé dieťa, ktoré svojmu strachu zo sveta a z ľudí podriadilo celý svoj život. Dag je príkladom človeka, ktorý úspešne realizuje svoju fóbiu a namiesto toho, aby v boji medzi sebou a svetom robil sekundanta svetu, aby sa prispôsobil, premohol sa, naučil sa akceptovať objektivitu a moc sveta, dokázal si všetko prispôsobiť svojmu plachému a introvertnému Ja, ktoré dobrodružnej nevyspytateľnosti sveta stavia do cesty pevné hradby bezpečnej nemennosti, predvídateľnosti a maniakálneho plánovania. Všetko, čo zraňuje a zneisťuje, zostáva na druhej strane dobre zamknutých dverí. Vo vnútri je bezčasové kráľovstvo idylického bezpečia, ktorému vládne dieťa.

Dag denne stretáva nešťastné páry, čo ho len utvrdzuje v nedôvere k vzťahom, má jediného priateľa Benedicta, ktorý reprezentuje skôr opačné póly jeho povahy, a časom ako terapeut akceptuje aj Ernsta čoby vlastného terapeuta, ktorý mu rozumie, vidí doň a dokáže mu dať spätnú väzbu, hoci aj ako podpichnutie, výzvu a nepríjemné zrkadlo.

V postave Daga sa spája odľahčený humor a existenciálny strach, prednosti i absurdity doby, výstižná karikatúra Daga v každom z nás.

 

B.

 

Dielo: Šachová novela (Schachnovelle, 1941)

Autor: Stefan Zweig

 

Doktor B. pracuje ako právnik až do okamihu, kým ho po anšluse Rakúska nezatkne gestapo. Internujú ho do prísnej samoty v hotelovej izbe: nik sa s ním nerozpráva, nemôže čítať ani písať, celé dni zostáva sám so sebou v jedinej izbe, odkiaľ ho z času na čas odvedú na výsluch. Plynú mesiace a do čoraz neznesiteľnejšej izolácie sa mu jedného dňa podarí prepašovať mimoriadne vzácnu vec: knihu. Ukradol ju naslepo pri jednom výsluchu z vrecka kabáta, visiaceho na vešiaku; nevie, o akú knihu ide a keď ju s pôžitkom Robinsona vo svojej hotelovej izbe vytiahne, ukáže sa, že ide o príručku šachu. Celé dni teraz vyplní šachom, stáva sa monomaniakom hry, v poslednom štádiu hrá sám proti sebe, až kým sa nervovo zrúti, vyčerpaný horúčkovitými partiami a rozdvojenosťou vo svojej nekonečnej osamelosti. Po zotavení má na palube zaoceánskeho parníka príležitosť zahrať si šach a to priamo s veľmajstrom a momentálne najsilneším hráčom planéty. V tomto súboji sa ukáže, že doktor B., vytrénovaný len na jednej knihe a na súbojoch so sebou samým bez šachovnice a figúrok, je skutočne zdatným šachistom.

Príbeh B. je príbehom stredoeurópanstva, ktorého prirodzenou súčasťou je byť menšinou, obeťou, nepriateľom a perzekvovaným. B. je zároveň jasnozrivým prototypom disidenta: niekoho, kto sa v utajení a v izolácii stane vplyvom okolností majstrom určitého remesla. Až pod tlakom okolností vybuduje v sebe schopnosť, akú by v normálnych podmienkach šťastného a slobodného života nezískal. Nie je mučený, ocitá sa len pod tlakom režimu, absolvuje výsluchy, učí sa, čo priznať a čo zatajiť. Je však predovšetkým izolovaný, je mu bránené v prístupe ku kultúre, spoznáva odvrátenú stranu hodnoty knihy, písma, slobody. Ocitá sa pod tlakom, ktorý z neho nespraví tvrdý diamant, ale ostro zastrúhanú tuhu: všetky duchovné sily dokáže sústrediť do jediného bodu svojho hrotu, no je zároveň krehká a pri nepatrnom vychýlení sa láme. Doktor B. je symbolom stredoeurópskej inteligencie v neslobodných režimoch a je jednou z posledných postáv, ktoré Stefan Zweig vytvoril pred svojou samovraždou.

 

Rozprávač z Večne je zelený

 

Dielo: Večne je zelený… (1989)

Autor: Pavel Vilikovský

 

Rozprávač Vilikovského novely je vykreslený dvojznačne. Na jednej strane dostal neobvykle veľký priestor nielen v tom, čo všetko nám hovorí, ale azda ešte viac prostredníctvom toho, ako nám to hovorí: Vilikovský využil neobvykle širokú a pestrú paletu jazykových a štylistických prostriedkov na to, aby do detailu vykreslil charakter svojho monologického rozprávača. Na druhej strane nepoznáme jeho meno, dokonca ani národnosť a z toho, čo o sebe prezrádza, nikdy nevieme rozlíšiť pravdu, klamstvo, domýšľavosť a ilúziu.

 

Herald

 

Dielo: Disenchantment (animovaný seriál, 2018)

Autor: Matt Groening

 

Herald je poslom na kráľovskom dvore v krajine Dreamland, kde panuje kráľ Zøg. Má tmavú pleť a mierne zachrípnutým hlasom ohlasuje návštevy, komentuje dianie, vyhlasuje správy alebo presný čas. Funguje ako dnešný moderátor prenesený do rozprávkového stredoveku, zachovávajúc si prvok irónie a sarkazmu. Prostredníctvom jeho hlasu sa dozvedáme o udalostiach v kráľovstve, vo viacerých epizódach nás uvádza priamo do deja. K jeho charakteristike patrí zvolanie „Hear Ye hear Ye!“

To podstatné na postave Heralda je ale to, že je to vedľajšia postava, dotvárajúca nenápadným spôsobom určitý fikčný svet, jeho atmosféru a charakter. Herald je nenápadne vtipná postavička, ktorá sa objaví vždy len na okamih, žije v úzadí, ale vytrvalo nás sprevádza dianím, komentuje ho a vnáša do príbehu svoj vlastný humor. Funguje ako malé koliesko mechanizmu, návratný motív v básni, vtipný slogan na bilbordoch lemujúcich každodennú cestu do práce. Každý fiktívny svet potrebuje týchto nenápadných obyvateľov, utvárajúcich jeho kolorit. Seriály Matta Groeninga si na týchto obyvateľoch dávajú záležať a každého vytvárajú ako potenciálnu kultovú postavičku, minihrdinu so svojskými črtami. Paralelou k Heraldovi môže byť Melvin Van Horne zo Simpsonovcov alebo Morbo z Futuramy. Kultové hlavné postavy sú doménou Hollywoodu, kultové vedľajšie postavičky sú doménou nezávislých filmov. Dáva si na nich záležať David Lynch (Log Lady z Twin Peaks), Jim Jarmusch (Zelda Winston v The Dead Don´t Die) alebo bratia Coenovci (Steve Buscemi ako ktokoľvek). Predstavujú špecifický cit pre detail, dôležitosť každej farby v mozaike, výnimočnosť každého z nás ako vedľajšej postavy v životoch ostatných.

Filip Roth

 

Dielo: Østrov (2019)

Autor: Peter Balko

 

Filip Roth vystupuje v románe Østrov ako fiktívna literárna postava, vytvorená spisovateľom Jakubom Bazom a jej základné vlastnosti sú uvedené na stranách 97-98. Jakub Baza spísal jej tridsaťšesťstranovú komplexnú charakteristiku: ide o 39-ročného neúspešného filmového scenáristu, alkoholika s pohnutými osudmi. Má havranie vlasy, úzky nos, vystupujúce lícne kosti a zasnené, tmavohnedé oči. „Ak by mal súmrak ľudskú podobu, vyzeral by presne ako Roth.“

Roth patrí k takzvaným živým postavám, ktoré sú schopné ožiť, stávajú sa viditeľné pre svojho autora, píšu spolu s ním príbehy a vďaka tomu žijú. Roth je, tak ako niekoľko ďalších živých postáv, unesený a proti svojej vôli používaný v mizerných príbehoch netalentovaných autorov komerčného braku.

Roth je špecifický tým, že je priznanou fiktívnou postavou, ktorá ale ožíva a stáva sa protagonistom príbehu a zároveň aj autorom. Vstupuje do kontaktu so svojím tvorcom, reaguje na príbehy, v ktorých sa ocitá, spoluvytvára svoj fiktívny svet. Okrem svojho jedinečného charakteru reprezentuje aj univerzálny charakter fiktívnych postáv, ich život v príbehoch, vzťah k autorom a vlastný tvorivý potenciál. Pripomína nám dôležitosť vydarených literárnych postáv, ktoré sú schopné priťahovať k sebe príbehy, zakrivovať okolo seba ich časopriestor a meniť svojich autorov.

Roger Krowiak

 

Dielo: Roger Krowiak (román, poviedky, komiks, novela)

Autor: Peter Pišťanek, Dušan Taragel, Martin Ciel, Viliam Klimáček, Peter Uličný, Rado Olos, Vlado Balek, Jana Dráfy, Martin Kasarda, Ivan Mizera, Igor Otčenáš, Robert Zavarský, Milan Žitný & Danglár

 

Roger Krowiak je americký agent, ktorý prichádza do Východnej Európy z poverenia Agentúry. Vieme o ňom, že je profesionál, fajčí chesterfieldky, dokáže si vychutnať horúcu sprchu, nevyhýba sa alkoholu a nežnému pohlaviu. Študoval operný spev a stredovekú filozofiu, jeho nadriadeným je Ô. a v Agentúre má zaslúžene povesť najlepšieho agenta.

Roger Krowiak je niekoľkokrát vydestilovaná fiktívna postava. Vznikol zo žánru bondoviek ako prototyp superagenta, ako stelesnenie kolektívneho vedomia pisateľov a čitateľov určitého žánru (ktorý je sám osebe emanáciou určitých kolektívnych predstáv). Zároveň je kolektívnym výtvorom skupiny autorov, jeho fiktívna osobnosť teda nesídli v mysli jedného tvorcu, ale nesie pečať tvorivého a hravého odovzdávania si fikcie medzi jednotlivými autormi. Jeho fiktívnosť je umocnená parodickým prvkom, navyše zasadeným do kulminujúceho prievanu otvorených dverí medzi východom a západom rokov deväťdesiatych. V neposlednom rade charakterizujú Rogera Krowiaka pomery Ostbloku, v ktorého kulisách ho spoznávame, a výraznú pečať dávajú jeho osobnosti Danglárove ilustrácie, ktoré sú esenciou všetkého vyššie uvedeného.

O Rogera Krowiaka v priebehu deja nemusíme mať žiaden strach, môže nás nanajvýš prekvapiť svojimi vedomosťami o súčasnej opere alebo artovom filme. Jeho aura je natoľko silná, že z Bratislavy dokáže vytvoriť hlavné mesto Česka a podobne ako svojho času Shakespeare darovať tejto balkánskej krajinke more. Priťahuje krásne ženy, dramatické situácie a najmä vyhrotené stereotypy. Svet okolo neho plynie v ostrej čiernobielej Danglárovej linke. K jeho predkom patrí detektív Nick Carter a k jeho potomkom Chuck Norris z anekdot. U Rogera Krowiaka dokonale funguje aj takzvaná reverzná fiktívna realizácia, akú poznáme napríklad od Járy da Cimrmana. Krowiak sa neobjavuje ako postava v dodatočnom, alternatívnom prerozprávaní reálnych udalostí; naopak, reálne udlosti možno odvodiť od jeho skrytého pôsobenia. Je zamlčaným pôvodcom a hýbateľom mnohých udalostí, o ktorých čítame v novinách, od prevratov v krajinách tretieho sveta až po tajomné udalosti na slovenskej politickej scéne. Ako naznačuje sám Roger Krowiak v rozhovore (Kultúrny život č. 52/1992), konšpiračné teórie riadenia sveta tajnými organizáciami sú prehnané a šíria ich samotné tajné organizácie, aby zakryli svoje tajné riadenie sveta. Rogera Krowiaka skrátka možno rozpoznať za ktoroukoľvek udalosťou takzvaného reálneho sveta – či už je ňou fiktívna smrť Che Guevaru alebo koniec mafie v okolí Nadlacu – stačí sa dobre prizrieť a dostatočne poznať jeho precízny rukopis.

 

 

Demogorgon

 

Dielo: Komentár Lactantia Placida

Autor: anonymný opisovač

 

Demogorgon je slovo, ktoré pravdepodobne vzniklo ako chybný prepis slova demiurg z komentára  Lactantia Placida (4. storočie). Vzápätí však začalo žiť svojím vlastným čulým životom. Jean Seznec zhrnul históriu tejto bytosti nasledovne: „Demogorgon je gramatická chyba, ktorá sa stala bohom.“

O veľký vplyv Demogorgona sa zaslúžil Boccaccio svojím dielom Genealógia pohanských bohov (1360). Demogorgon bol považovaný za predchodcu všetkých bohov, „nadprirodzenú bytosť trojitého sveta,“ najvyššiu bytosť, ktorej meno sa nesmie vyslovovať. Zo slova demiurg tak vznikol nový pojem, ktorého sa chopili mnohí autori a rozvíjali v ňom svoje vízie prapôvodnej božskej bytosti.

John Milton spravil z Demogorgona démona chaosu, Ariosto umiestňuje Demogorgov palác do Himalájí. Voltaire vo svojej satirickej poviedke Platónov sen pripisuje Demogorgonovi dokonca stvorenie Zeme – za ktorej nedokonalosť je vysmiaty ostatnými demiurgami. Demogorgon sa objaví aj v Moby Dickovi, v Shelleyho Oslobodenom Prométeovi a báseň mu venuje aj Álvaro de Campos, heteronymum Fernanda Pessou a v nej si neželá uzrieť tajomstvo a pravý účel bytia – prosí o to, aby mu bolo ponechané videnie toho, čo je, fasády sveta s „domami a ľuďmi.“ V súčasnosti spravil Demogorgon kariéru v počítačovej hre Dungeons & Dragons.

Demogorgon je zdanlivo groteskný príbeh chyby, ktorá stvorila novú bytosť, avšak vo svojej podstate je to prototyp všetkých fiktívnych bytostí. Poukazuje na to, že stačí zasiať semiačko do ľudskej predstavivosti a okamžite z neho vyrastú príbehy a mýty, filozofické a náboženské koncepcie. Je teda prototypom mýtov a archetypov (Jung), ľudskej fantázie a nábožnosti. Pripomína povestné zrnko piesku, okolo ktorého sa vytvorí perla, vznikne kryštál alebo sa objaví zemetrasenie, vyvolané mávnutím motýlích krídel. Dokumentuje teda vznešenú, ale aj hrozivú schopnosť človeka rozvíjať a domýšľať idey a brať ich vážne. V konečnom dôsledku je preto fiktívny Demogorgon našou najvlastnejšou skutočnosťou.

 

Símurgh

 

Dielo: Vtáčí snem (Mantiku´ t-tair, 12. storočie)

Autor: Faríduddín Attár

 

Símurgh patrí do rodiny mytologických vtákov, medzi ktorých patrí Fénix, Ruch, Noh alebo Gryf. Súfijský básnik Faríduddín Attár v 12. storočí napísal alegorickú báseň Vtáčí snem a Símurgha si dodnes pamätáme najmä v podobe, akú dostal v tomto príbehu.

Vtáky sa rozhodnú zvoliť si spomedzi seba kráľa, keďže doposiaľ nažívali v bezvládí. Dudok, najmúdrejší z nich, navrhne vydať sa za mýtickým Símurghom, ktorý má byť týmto vyvoleným panovníkom. Na ceste k nemu je potrebné prekonať sedem údolí, reprezentujúcich sedem stupňov mystickej cesty. Sú medzi nimi Údolie lásky, v ktorom sa pútnici musia vzdať rozumu v prospech lásky, Údolie úžasu, v ktorom pochopia, že doposiaľ ničomu nerozumeli a napokon Údolie zániku, v ktorom hynie pútnikovo Ja. Túto dlhú a nebezpečnú cestu prekoná tridsať vtákov a keď dospejú do Símurghovho sídla, v odraze jazera pochopia, že Símurghom sú oni sami (Sí morgh – perzsky „tridsať vtákov“).

Símurgh je v tomto príbehu Adamom Kadmonom, spoločným, osvieteným Ja, ktoré je v nás a z nás potrebné odkliať. Musíme sa vydať za niečím iným, za múdrosťou a poznaním, aby sme napokon pochopili, že múdrosť a poznanie je v nás, avšak bez tejto cesty by sme k nim nedospeli. Nestaneme sa sebou, ak veríme v seba; musíme zo seba vystúpiť, aby sme sa stali svojím skutočným Ja. Na konci cesty nás čaká naše Ja, avšak nedosiahnuteľné bez našej cesty.

Símurgh je v pravom zmysle slova symbolická, zrkadlová bytosť, alegória nás samých.

Kolomber

 

Dielo: Kolomber (Il colombre, 1966)

Autor: Dino Buzzati

 

Kolomber je morská obluda, „ryba, ktorej sa námorníci na všetkých moriach sveta boja najväčšmi“, „hrôzostrašný a veľmi záhadný žralok, prefíkanejší ako človek.“ Kolomber si vyberie svoju obeť spomedzi ľudí, prenasleduje ju celé roky, ba aj celý život a nespustí ju z očí, kým ju nezožerie. Kolombra vidí len obeť a ostatní z jej krvi; pre ostatných zostáva neviditeľný. Tak sa to aspoň traduje medzi námorníkmi.

Kolombra raz uvidí dvanásťročný Stefano Roi pri svojej prvej plavbe plachetnicou. Chce sa stať námorným kapitánom ako jeho otec, no ten, keď pochopí, o čo ide, vysadí chlapca na breh, vysvetlí mu, čo mu hrozí a zakáže mu kedykoľvek sa plaviť. Stefano dospieva a more s kolombrom ho priťahuje stále väčšmi a stále záhadnejšie. Po otcovej smrti sa vydá na more a s kolombrom v pätách brázdi moria a oceány. Zbohatne obchodovaním, ale na súši nevie zotrvať; celý svoj život prežije v horúčkovitom úteku pred kolombrom, ktorý je jeho tieňom, jeho smrťou, jeho osudom. Stefano už ako starý muž po obzretí sa späť vidí, že svoj život prežil s nepokojným srdcom, bez ľudského šťastia, ktoré možno získať len pokojom. Pred smrťou nasadne do člna a vydá sa v ústrety svojmu kolombrovi, ktorý takisto zostarol. Ten mu zvestuje, že po celý čas ho neprenasledoval preto, aby ho zahubil, ale aby mu odovzdal dar od morského kráľa: veľkú perlu, ktorá prináša šťastie, moc, lásku a pokoj duše. Na to sa kolomber ponorí a naveky zmizne v morských hlbinách. Stefana nájdu o dva mesiace v člne už len ako vybielenú kostru s malým guľatým kamienkom v ruke.

Kolomber býva opisovaný ako symbol osudu, smrti, prekliatia a v príbehu Stefana Roia ako obeť falošných legiend, dobrého posla, ktorý neprenikne k adresátovi cez múr zlých proroctiev a predsudkov, ktoré spoločnosť tak často okolo seba stavia. Stefano sa podľa týchto interpretácií stal obeťou zlých jazykov a falošných legiend.

Avšak pri pohľade z druhej strany môžeme vidieť, že Morská perla Stefanovi nepriniesla sľubované šťastie a pokoj duše, ale naopak, zlomila ho práve tým, že bola označená ako dobrý osud a nie ako záhuba. Kolomber teda Stefanovi priniesol skutočne skazu a smrť, akurát veľmi rafinovaným spôsobom, keď mu zlomil srdce a vzal chuť do života. V tomto zmysle patrí do kafkovského sveta neodvrátiteľných pohrôm, ktoré môžu mať povahu hoci aj tých najskvelejších vecí, no neodvratne znamenajú skazu. Pripomenie dverníka, ktorý je určený práve pre protagonistu príbehu a krátko pred smrťou mu poodchýli dvere do raja len preto, aby mu odhalil jeho nedostupnosť a potom ich navždy zamkol.

 

 

V. M. Varga

 

Dielo: Fargo (Tretia séria, 2017)

Autor: Noah Hawley

 

 

Z čoho sa rodia zločiny, ako sa v malom mestečku medzi jeho obyvateľmi, známymi, kolegami, priateľmi a dokonca medzi bratmi zrodia a odohrajú zločiny? Je v tom túžba po majetku, osobná rivalita, pocit ukrivdenosti a ideológia. Práve k poslednému, ideologickému typu zla možno priradiť tajomného cudzinca, ktorý sa v mestečku zjaví a s ktorým prichádza zreteľný prísľub neblahých udalostí.

Tajomný pán Varga nezakryte stelesňuje číre zlo v jeho démonickej podobe. Tentokrát to ale nie je zvodné, charizmatické, mocné alebo maskujúce sa zlo, no aj vo svojej jednoznačnosti je vykreslené fascinujúco. V. M. Varga je nesympatický, odpudzujúci človek, ktorý vládne a podmaňuje si len slovami. Používa skôr ponižovanie a urážky než lákavé sľuby, nijako nemaskuje svoje plána a úmysly. V desiatich častiach použije ako zbraň len ústny sprej. Keď mu jedna z postáv povie, že ho chce pripraviť o to, na čom mu záleží, divák dostáva filozofickú otázku, čo by to vlastne mohlo byť. Pán Varga evidentne nemá rád nič a nikoho v zmysle pozitívnych citov náklonnosti, lásky alebo obľuby. Hoci je podľa všetkého nesmierne bohatý, peniaze si neužíva a nie sú pre neho skutočnou motiváciou. Nevidíme nijakú jeho slabosť, ak za ňu nepovažujeme celok jeho osobnosti. Podľa jeho slov nie je problémom výskyt zla na svete, ale výskyt dobra. Nie je zástancom nijakej konkrétnej ideológie, okrem čistej moci, neupína sa k cieľu, v ktorom by videl dobro a zmysel, cieľom je vyhrať každý súboj. Do Spojených Štátov prichádza ako nepriateľ, nech to znamená čokoľvek; v jeho pozadí vytušíme rukopis Stasi a KGB, spriaznenosť s Putinom, Stalinom, Leninom a Goebbelsom, s technokraciou moci stojacej mimo dobra a zla. Otvorene hlása antisemitizmus, na každú príležitosť má pripravené príbehy plné poloprávd, lží, konšpiračných teórií, mravného relativizmu.

V. M. Varga je ukážkou toho, ako pôsobivo možno vykresliť aj úplne jednostrannú, na samom okraji čierno-bieleho spektra umiestnenú postavu.